Sunday, April 24, 2011 12:14:29 AM
Lesklý baliaci papier nezáujmu a sebeckosti
zarezáva sa mi do prstov
čoraz viac...
Kvapkajúci hemoglobín znásobuje ozvenu myšlienok,
čo obchádzam už príliš dlho,
trombocyty sa zrážajú v kalužiach nečakanej bolesti...
Koľko krát sa dá nastaviť druhé líce?
Šušťanie pretvárky bodne hlbšie,
ako sama pravda pod farebnou fóliou.
A ja neviem, či dokážem rozbaliť ďalšiu krabicu...
Saturday, February 26, 2011 3:15:01 AM
Desaťtisíc východov slnka...
Začínajú splývať.
Čoraz ťažšie sa dá zniesť ten tieň,
kam som sa chodievala ukryť.
V jeho tvaroch rozpoznáš osamelosť starčekov
- clivosť s lemovaním prázdnoty.
Len poludní je málo.
A s každou novou vráskou
sa častejšie pýtam zrkadla
na čom vlastne ešte záleží...
Saturday, January 22, 2011 12:36:28 AM
keď už konečne prídeš na to,
že žiaden záblesk v diaľke nikdy nebude ohňom,
ktorý zohreje a zachráni
Teba samého,
ale vždy bude skrývať len odraz mrazivej čepele,
čo pridá ďalšiu tenkú jazvu k ostatným...
necháš prilietať orla každý deň, len pre ďalší zbytočný pokus?
Saturday, November 20, 2010 2:45:07 PM
Koncert mesačného svetla
Today 3:30 - 4:30 AM, Bratislava
Read more...
Sunday, November 14, 2010 2:02:00 AM
Tichý svet v malej mydlovej bubline,
priehľadné steny odrážajú iba moju tvár.
Dúhové farby akosi rýchlo zbledli,
zostala len špinavá voda s matným leskom lacného saponátu.
Stačí sa dotknúť tenkej blany a zistím,
či sú naozaj tak ďaleko ako tvrdí svetlo.
Lenže...kto zachytí kvapky detských snov, keď potom praskne?
Friday, November 12, 2010 5:35:39 PM
photos, Bratislava
Photos from autumn Bratislava city. These are not perfect but I like them for some reason
Forgotten places and silent watchmen...
Read more...
Tuesday, November 2, 2010 3:17:28 AM
príliš malý kruh
a priťažká brána
ostal prázdny...
urobiť čiaru o trochu ďalej
vložiť všetko
do rúk pokrytcom
zohaviť srdce?
strach kreslí tenkú linku
a hrdosť skrýva kľúč
pred hráčmi
s cudzou bolesťou
radšej nech je prázdny...
Friday, October 22, 2010 8:58:04 PM
Chceli sme vyznať hriechy, a nebolo komu.
Oblaky ich nechceli prijať, takisto vietor,
ktorý rad radom navštevuje moria.
Nepodarilo sa do toho zainteresovať zvieratá.
Psy, sklamané, čakali na povel.
Mačka, ako vždy nemorálna, zaspávala.
Osoba, zdalo by sa, že nám blízka,
nebola naklonená počúvať o tom, čo sa dialo dávno.
Rozhovory s inými, pri vodke alebo káve,
sa nepodarilo predlžovať po prvom signále, že sa začínajú nudiť.
Bolo by ponižujúce platiť od hodiny
človeku s diplomom len za to, že počúva.
Cirkvi. Možno cirkvi. Ale čo tam vyjaviť?
Že zdali sme sa sebe pekní a ušľachtilí,
a neskôr na tom mieste škaredá ropucha
napoly otvára hrubé viečka
a už je známe: "To som ja.".
-Czeslaw Milosz -
Saturday, October 16, 2010 7:22:46 PM
Musím ísť.
Ku koncu dúhy a ešte ďalej.
Iba vytiahnuť nohy z hustého medu apatie a bez príťaž,
ktoré vlastná hlava stvorila,
vybrať sa smerom k modravému obzoru, čo nádej sľubuje.
Musím ísť, čaká ma vôňa horiaceho dreva, lístie vo vlasoch a
zvláštny pokoj dlhých ciest.
Len ja a slnko, jediný skutočný priateľ, s ľahkou dušou v ťažkých topánkach.
Mali by sme ísť...
Tu čaká iba vosk bielych sviec.
Tuesday, October 12, 2010 10:35:49 PM
Ni vzdychnúť sme si nestačili
a jeseň prišla už.
Pár žltých listov na orechu
jak pečať sĺz a mdlého smiechu
leta,
ktoré nedozrelo.
Mám ešte svoje zachmúrené čelo
i ruky
i prsia chudé.
A jeseň, ktorá ešte stokrát bude,
ma nájde v srdciach splesnivených tiel.
Ó, verte, umrieť nemôže
ten, ktorý nedozrel.
- Marcel Herz -
1 2 Next »
My Opera
