Keď som dnes v škole nahlas vyslovil myšlienku, že by som asi napísal blog o tom, čo sa v Kolíňanoch dialo počas snehovej nedeli 11.11.2007, tak to počula Zuzka B. a chcela aby som o tom napísal. Tak píšem...
Tento víkend nebol obyčajný... Teda zavítali k nám na návštevu jedny známy z Bratislavi, ktorí u nás už dávno neboli. Prišli na celý víkend. Keďže vonku bolo pekne išli aj s našimi na prechádzku po dedine a zastavili sa aj v tunajšej kaviarni. Ja s bratom sme ostali doma a využili pokoj v dome na učenie. Ja som sa chystal na písomku z modelovania regionálneho rozvoja (ktorú už mám za sebou a mám celkom dobrý pocit z toho, čo som vytvoril) a brat si pripravoval nejakú prácu. Keďže si nevedel so všetkým rady rozhodol sa nejakú časť dokončiť na intráku, na ktorý sa vyberie už v nedeľu aj napriek tomu, že týždeň začína v utorok.
Keď však prišla nedeľa začalo snežiť. Pozeráme von a myslíme si: "Aj tak sa to zmení na dážď, alebo skoro prestane a roztopí sa." To sa však nedialo. Najviac sa snehu tešil braček Filipko. Šli teda všetci von sa prejsť aj s Filipkom. Hostia už boli pobalení a pripravení na odchod. Brat sa chystal tiež a chcel využiť auto známych, aby ho odviezli do Nitri na bus. Vzhľadom k tomu, že k nám prišli hostia za skvelého počasia ich auto bolo obuté do letných gúm. Teraz však nastal čas ísť domov. Ja s otcom sme sa chytili metly a lopaty (teda on metly a ja lopaty) a začali sme čistiť cestu z dvora na ulicu. Odpratali sme sneh aj z auta. Rozlucili sme sa a po namahavom potiskani auta sme ich vykotulali na do dediny. Ostali sme na ceste len ja a otec. Pozreli sme sa na seba a povedal som: "Nemali by sme ísť pešo za nimi?" Dobre sme vedeli zhodnotiť terén a možnosti toho auta v Kolíňanoch. A tak bez všetkého sme si sadli do Renaulta (My sme mali už zo tri dni zimné gumy) a telefonovali bratovi, ktorý nešoféroval.
Vravel, že ostali v strede kopca s množstvom iných áut. Vydali sme sa za nimi. Ja som s lopatou vyskočil z auta a otec zistil, že bude lepšie ak sa vráti a pohľadá reťaze, že by im požičal. Ja som medzitým s bratom začal potískať zastavené autá na kopci. Keď sa uvolnila cesta od nákladného auta prišli sme k VW passat. Hrabal na mieste a nič z toho. Nakukli sme do auta a čuduj sa svete, zadok si tam vyvalovalo 5 dospelých ľudí s batožinou. Ako to auto makalo a pritom stálo na mieste, pristúpil som bližšie a zaklopal na okno. Keď otvorili, povedal som: "Nemyslím, že keď tam budete piati sedieť, že to auto výjde. Nemohlo by Vás zopár vystúpiť? To by sme Vám mohli pomôcť aj auto roztlačiť." Vtedy dvaja vystúpili a ja spolu s bratom sme ich rozbehli. Keďže opäť zastaviť by mohlo byť osudné, zvyšní dvaja išli až na kopec pešo a tam nastúpili. Prišlo na rad druhé auto, ktoré sa ľahké a so zimnými pneumatikami po efektných šmikoch pohlo bez väčších problémov samo. Vtedy si to s trúbením švihol okolo stojacích áut Mercedes offroad s náhonom na všetky štyri. Trúbil aby sme dali pozor a aby nemusel zastať kým má rýchlosť. Ďalšie auto bolo obsadené mladým manželským párom (aspoň tak vyzerali). Z auta vystúpila mladá baba. Začali sme tlačiť. Vravím jej: "Vyzerá to tak, že sa prejdete až na most." (keďže mostom končil ten asi kilometrový kopec) Ona na to. Nevadí, hlavne aby sme sa odtiaľto dostali." Potom poďakovala a vybrala sa preč. Takto sme odtial vypratali zopár áut. Niektoré si však poradili samé, keďže išlo o skúsených šoférov. Tento rozdiel bol dosť vidieť.
Čím ďalej boli podmienky horšie a tak sa naši hostia na odchode stali opäť hosťami. Otec našiel reťaze len na Renault a tak spustil závod s časom a snažil sa brata doviesť na autobusovú stanicu do Nitry. Avšak hneď na začiatku cesty sa mu reťaze odopli a nemohol ich opäť nahodiť. Auto si však s kopcom vedelo rady a otec tiež. Bohužiaľ kvôli iným pilotom uviazli v zápche pred Nitrou. Na "Zlatomoraveckú cestu" ísť nemohol lebo tú odstavili a tak autobus zmeškali. Vydali sa teda do Leopoldova na rýchlik po ceste, ktorú lemovalo množstvo áut a kamiónov v zákopách popri ceste. Ja som medzitým čistil doma vchod do dvora, ktorý je dosť komplikovaný a prudký. Brat sa vpohode dostal do Leopoldova. Narobený som šiel dnu a zhodil zo seba premočené a spotené veci a rozložil pred horiaci krb, aby sa usušili. Keď sa otec vrátil začali sme sa rozprávať o celom tom cirkuse.
Napríklad otec si v celom tom zhone zabudol doma peňaženku, papiere od auta a všetky potrebné doklady. Nemal dokonca ani mobilný telefón. Cestou domov prešiel cez križovatku v momente, keď už svietila oranžová. V tom zbadal za sebou blikajúce policajné auto. Všeličo mu prešlo mysľou. Dúfal len, že ho nezavrú. Poslušne odstavil na kraj cesty do snehového valu a policajné auto za ním. Vystúpil. Policajti tiež. Nasadili si čiapky a šli za policajné auto. V tom si otec uvedomil, že zastavili iné auto, ktoré prešlo križovatkou za otcom už na červenú. Bez váhania naskočil do auta a hybaj ho domov
Okrem iného sme zabudli aj na to, že náš havino Sorbom má narodeniny. Mal v ten deň 8 rokov. Narodil sa v krásny a jednoduchý deň: 11.11.1999. Všetko sa nakoniec dobre skončilo a my sme boli bohatší o rôzne zážitky, ktoré sme preberali celý večer s čajom v ruke pri ohni v obývačke. Keď nás zmohla únava úplne šli sme si ľahnúť.
(50%)
April 2012June 2012
My Opera
