Nechal som toho doma celkom dosť,ale ešte viac ma toho čakalo. Dva mesiace v slušne platenej robote,dva mesiace prespávania u tety,dva mesiace spolunažívania z mojimi neznesitelnými sestrenkami. Na druhú stranu,každý voľný deň predsatoval príležitosť stretnúť sa z niekym z mojej starej,ale preverenej internetovej rodiny.

Cesta ubehla rýchlo,niekto by po šiestich hodinách vo vlaku tvrdil niečo iné,ale ja nie,fakt rád sedím vo vlaku a len tak sa dívam von oknom na ubiehajúcu krajinu,vydržal by som to sledovať aj celý deň,ale tak daleko cestovať zatiaľ neplánujem. Nevadí,čo nie je môže byť,a plán je stále len plán,kým sa nepustím do realizácie.
Vystúpil som v Prahe na hlavnej stanici,mám to tam rád,niekde som počul myšlienku,že železničná stanica je pódium,kde sa ľudia stretávajú,a rozchádzaju. Pochopí ten,kto už bol na nejakej väčšej stanici. Prichádzam k vstupu do metra.

Sakra,nemám drobné. To bolo prvé čo ma napadlo,ked som pristúpil k stánku kde sa predávajú listky.
"Jeden lístok za dvadsať,ale mám problém,nemám drobné." Tak znela moja snaha ospravedlniť fakt,že si kupujem lístok za dvacku a platím tisíckou.
"A to pojedete jenom jednou ? Si ke mňe chodíťe měnit ?" Zrušila ma babka sediaca na druhej strane okienka.
Než zo mna vypadlo: "Tak mi ich dajte päť,aby sa vám lepšie vydávalo." ležal na plastovej vaničke môj lístok a výdavok.
Ah áno,som v meste. Pomyslel som si.
Cvakol som lístok,a vydal sa do chodieb pražského metra.

Metrom som sa počas toho pobytu najazdil veľa,ale túto cestu som si zapamätal. Bol som v prvom vagóne,úplne na začiatku vlaku,asi len 3 metre od dvier do kabíny rušňovodiča. Je to taká stena,koniec vlaku,a tam,pod ňou,sedel chlapík,bolo vidieť že je na mol,po dvoch zastávkach zaspal.
V jeho stave neoplíval moc veľkou dávkou sympatickosti,a tak,ako som sa blížlil k mojej,konečnej zastávke,stále častejšie som sa uchiloval k myšlienke: Vystúp už,nie že sa povezieš až na háje a budeš tam robiť bordel.
Vystúpil na predposlednej zastávke,hneď som bol kľudnejší.
"Konečná stanica,prosíme,vystúpťe."

Bol som na dalšom checkpointe,idem hľadať autobusovú zástavku,odkiaľ sa dostanem na Gercerovu. To bola zastávka,od ktorej mi ostávalo pár metrov peši,ktoré som mal dokonale naštudované z viacerých na internete dostupných máp. Zabudol som na jedinú vec,kadiaľ vyleziem z metra,a kde bude tá zastávka. Samozrejme,použil som nesprávny východ,vidím zastávky,mal som poznačené čísla autobusov,ktore idú mojím smerom,boli tri,avšak,zastávka ktorú som mal na dohľad bola len výstupna,čiže konečná. O chíľu okolo mňa prefrčal môj autobus,opačným smerom,sledujem kde zastaví. Aha,šiel som sto metrov opačným smerom a po opačnej strane cesty.

Cesta autobusom bola celkom rýchla,tri sídliská a bol som tam,vystúpil som,chvílu som sa rozhliadal aby som sa zorientoval.
Netrvalo ani desať sekúnd,a už mi bolo všetko jasné,vedel som kadiaľ a kam,vydal som sa teda rovno za nosom. Šiel som malou okľukou,ale za to z istotou. Stál som pred vchodom,zazvoním,niekto vykúka z okna,čakám,o chvílu je tam znova,podľa dlhých ryšavých vlasov poznávam sestrenku. Letia po mne klúče.
"Pojď na čtiřku." zakričala na mňa. Mal som na chrbte asi 30 kíl vážiaci batoh,výťah stál na prízemí,ale ja som šiel peši. Veď len štyri poschodia.

Vošiel som do bytu,vypadalo to tam trochu ako po výbuchu,bodaj by nie,veď teta práve prerábala kuchyňu. Bolo tam rušno,varená strava v nedohladne,nevadí,mám bagetky od mamy. Dostal som priestor pre dočasné vybalenie,sestrenka,tá ktorá bola doma,ryšavá,mladšia,už ked počula že si balím všetky tri šiltovky čo mám,bola strašne natešená,až prídem. Sviňa.
Prišla druhá sestrenka,s chalanom,a nejakým kamarátom. Teta mi navrhla,aby som sa s nimi šiel pozrieť do mojej novej práce,že v byte aj tak nie je čo robiť,na kuchyňu tam mala nejakého známeho.

Vybrali sme sa teda smerom do firmy,boli to len dve zastávky busom,bolo pekne,svietilo slnko,nebolo horko,s kľudom by som to prešiel peši,ostatní môj názor nezdieľali. Ostali sme čakat na autobusovej zastávke. Chalani sa bavili,sestrenka s nimi,ja som len ticho počúval a vytváral si predstavu o tych prípadoch. Kamarat mi položil chytrú otázku,trochu ma s ňou prekvapil.
"Slávia nebo sparta ?" Nechapavo som sa na neho pozrel "Čo ?".
"Futbal" dodal,"Na futbal ti serem." zrušil som ho. Z tej otázky bolo jasné,že je to futbalový chuligán.
"To je fajn,nebudou problémy." Radoval sa z môjho nulového zapálenia pre jeho milovaný šport. Primitív.
"Co je ? proč pořad mlčíš,mluv taky neco." chytila sa slova sestrenka. Kľúčom k tolerancií je často obyčajná ignorácia. Neznášam ju.
"Tak sa pýtaj,čo chceš vedieť."
Nezapamätal som si ani jednu z jej primitívnych otázok,rozhodne si ale spomínam,že sa zo mňa snažila tahať informácie ako od potencionálneho chalana,poprípade sa pýtala na veci,ktoré nevedia ani moji rodičia,ak by som to mal niekomu povedať,určite by to boli skôr oni.
Zahral som do autu jej poslednú otázku,vzdala to.
Prišiel autobus.

Zviezli sme sa dve zastávky. Ocitli sme sa na zastávke pri štvorprúdovej ceste. Most bol od nás ani nie desať metrov,ale to už bol zbytok našej skupiny na ostrovčeku medzi pruhmi spominanej cesty. Pár sto metrov po odlahlej ceste a sme pred firmou,kamarát chuligán sa s nami lúči.
"Maj sa!" Nebudeš mi chýbat. Pomyslel som si,keď mi podával ruku.
Aby som sa k nemu nemusel zbytočne vraciať,neskôr som sa dozvedel,že ten pako sa snažil zbaliť moju tetu,písal jej správy že ju miluje,a podobne. Bol to ešte večší blbec,ako som si myslel.

Firma bola priemerná,nie moc podstatná,zoznámil som sa z oboma nadriadenými,a vyskúšal som si niečo odrobiť,v spolupráci zo sestrenicou a jej chalanom. Držal som ich v šachu cele tri hodiny,čo sme tam strávili. Každá moja poznámka mala tolko vyznámov,že sa nedokázali nesmiať a premýšľali nad ňou minimálne ďaľších desať minút. Tým som získal dosť priestoru a času sústrediť sa na prácu,a sem tam po nich vystreliť ďalšiu dávku inteligentného humoru pre neinteligentných.

Podvečer sme sa vrátili na byt,známy čo robil kuchyňu bol preč,za to tam bol zase niekto nový. Tetina kamarádka Soňa sa stavila. Zoznamujeme sa,mala 27,minisukňu a vôbec jej nevadilo že sedí priamo oproti mne z mierne roztiahnutými nohami. Vyjasnila sa jedna vec,papagáj ktorého teta opatruje je jej,nemal som toho vtáka extra rád,ale stále radšej ako psa.
Vyjasnilo sa spanie,v spálni boli štyri postele,dvojposteľ a dve valendy. Teta spávala v obyvačke na gauči pri telke,ja na valende,a sestrenky na dvojposteli.

Hneď v prvom týždni sa zomlel deň voľna,tak som neváhal kontaktovať mojho dobrého kamaráta,vždy ked o ňom hovorím,hovorím ako o majstrovi,aj ked to môj majster nie je. Neviem prečo zrovna nás,dvoch tažkých autsiderov tak moc bavilo flákať sa po veľkých obchodných centrách,ale rozhodne sme sa nenudili. Naše stretnutia začínali až tradičným jedlom v čínskom bistre. bolo to poprvé čo som jedol aziskú stravu. Príjemná zmena.
Počas jedla sme vždy zosnuli bojový plán. Takže po jedle sme sa pohli,a nezastavili sme sa,kým sme sa neprebojovali cez posledný pre nas zaujímavý obchodík.
Nezabudnem na našu zastávku v Hobby shope,bol to obchod z prevážne sečnými zbraňami,súdiac podla cien niektorých naozaj pekných kúskov,prevážne pre zberateľov. A tam sa to stalo,ja som sa kochal drobnými hračkami,ked tu majster zbadal katanu.
"Pozri,ta je pravá." štuchol do mna.
Venoval som jej hodnú dávku pozornosti,a otočil sa späť k výlohe z drobnými nenapadnými hračkami.
"Múžu se kouknout z blízka ?" Ozval sa majstrov hlas spoza môjho chrbta.
Predavačka mu ju ochotne podala,ale ked zbadala,že ju vytahuje zo saye,upozornila ho:"Pozor,je ostrá"
"V klidu,on to s tím umí." Upokojil som jej obavy.
Majster si prezeral čepel a viedol konverzáciu z predavačkou o pôvode a cene.
"Ah,vy ste se říznul" Zdesene reagovala predavačka na kvapku krvi tečúcu po jeho prste."Mám tady náplasti."
Oblízol si prst,a hovorí:"To je dobrý,ja nevykrvácím."
Vrátil hračku na jej miesto,a pobrali sme sa. Mal som vo vrecku polovicu náplasti z predošlého dňa v práci,tak som mu ju nanútil aby nás nemohli stopovať podľa jeho krvi na podlahe. Bola to malá rana,ale na blbom mieste.

Neviem aký bol deň,ale bolo to ten prvý týždeň. Bol som už celkom zabývaný. Teta sedela pri počítači,staršia sestrenka bola zavreta vo vedľajšiej izbe s chalanom,druhá bola niekde vonku,a ja som sa díval na telku. Do toho prišla mladšia sestrenka,aj s kamarátkou. Bola to útla blondínka,nepochybujem o tom,že musela sestrenku nakopnúť,aby nás zoznámila. Volali ju Míla. Bol som v tom,že to bude asi sestrenkina spolužiačka,alebo aspon jej veková kategória. A okrem toho,mal som postavené nejaké hranice,ktoré som si doviezol ešte z domu,nie že by mali mať dlhú životnosť,ale je dobré mať sa o čo oprieť,ak sa z niečoho vyhovárate.

Bol výkend,žiadna práca. Boli sme zalezený na byte. A tu sa zrodila myšlienka že skočíme kupít niečo na osvieženie. Vodu,zmrzlinu,melón. Nespomínam si čo sme kupovali,stalo sa tam totiž niečo podstatnejšie. Platili sme pri pokladni,bolo tam prázdno,kým sme zbalili nákup,Míla sa dala do reči s predavačkou za pokladňou.
"Doufám že mi tu držíte místo."
"Ale jo,tady je porád neco volný,určite bude i pro tebe,kdy to prijdeš ?" Reagovala predavačka.
"V září." Míline posledné slová.
Cestou z obchodu som si chcel overiť moj prvotný odhad jej veku, "Kolik ti vlastne je ?"
"Devatenáct."
"Tak to ti neverím."
"Opravdu jí je devatenáct." Vložila sa do konverzácie mladšia sestrenka.
"Máš nejaký doklad ?" Neviem prečo som tomu nedokázal uveriť.
"Ne teď,až příšťe pudu k vám,tak si neco vemu,abys mi věřil." Uzemnila moje pochybnosti.

Ešte ten večer na byte,pýtam sa tety, "Kolko má ta Míla rokov ?"
"Tak jak ty."
Sestrenka sa pridala "On jí to nechce věřit,chtel po ní doklad."
"No fakt,myslel som že je stará ako mladšia sestrenka,keď ich furt vidím spolu." Rezignoval som na hájenie niečoho nepodloženého,ani nevyvráteného.

Hneď na druhý deň sa u nás stavila a ukázala mi doklad totožnosti. Je len o dvadsať dní mladšia.
Začal som ju brať trochu opatrne,s rezervami,vedel som že dĺžka môjho pobytu je obmedzená,že bývam niekde daleko,a že tam so mnou ešte stále niekto počíta. Naviac sme vďaka sestrenkám,s ktorých sa na ňu nepretržite aspoň jedna lepila nemali nárok na súkromie. Čo malo obrovský význam pre moje potencionálne odolávanie,snažil som sa držať odstup.

Čas plynul,priplietlo sa dalšie stretnutie s majstrom. Spominam ako sme sa stretli pred jedným z tých obchodných centier. "Ako začneme ?" Otázka na úvod.
"Ako vždy,jedlom." Jasne som vybral prvý checkpoint.
Šli sme tou velkolepou chodbou obchodného centra,samé sklo,samý výklad,a uprostred chodby,medzi lavičkou a veľkým kvetináčom,bankovníci.
"Poď,nasereme ich." Zahlásil majster.
Takticky si nás odchytili,a začali do nás hustiť svoje kecy,ponúkali nejaké platobné karty.
Majster ich zdvorilo odbíjal, "Ne díky,mne zatím jedna stačí."
Nevzdávali sa,tak som sa do toho vložil.
"Hele,teď mám pro vás dvě zprávy,dobrou,a špatnou."
Bankár sa na mna otočil s otázkou:"Ta dobrá ?"
"Tešilo nás." zaklincoval som ho do zeme.
"A ta špatná?" ozval sa druhý bankár,kým kolega predýchaval.
"Nemáme zájem." Otočili sme sa a pokračovali v ceste za jedlom. To sú nápady,dráždiť nás hladných.

Bol výkend,teta nespala doma,s kamarátkami si dali menšiu dámsku jazdu. Netušil som kde a o čo šlo,bolo mi to jedno. Na druhý deň ráno sa dovalil ďalší jej známy,Vlado. Naložil nás do auta a viezol za nimi. Konalo sa to v malej chatovej osade na vodnej priehrade. Bolo tam horko,všade malé slizké rybyčky,ale aj tak sme sa okúpali. Nikdy som nechápal čo ženy tak fascinuje na opalovaní,ja som ležal len preto,že sa mi nechcelo stále máčať,a nebolo tam čo iné robiť. Aby som neklamal,moc som toho nenaležal,viac som len presedel pozorujúc ľudí okolo. Samozrejme,kde tu nejaka sympatická slečna. Dalo sa tam toho vidieť veľa. Vlada som bral ako dalšieho chlapa v parte,takže som neváhal mu nahrať,a rozhodne som nič nesmeroval proti nemu. Malo význam udržiavať kontakt z viacerými ľudmi,už len aby som predišiel ponorke.

Nebolo to poprvé,ani naposledy,čo u nás Míla spala. Veďel som že chrápem,tak som nechcel zaspať skôr,ako ony. Bola asi polnoc. S Mílou sme sa chytali za slovíčka a nechcelo sa nám spať. Že staršia sestrenka spí,nám bolo jasné,lebo chrápala. Či spí aj tá mladšia,sme uznali podľa toho,že bola dlhšiu dobu ticho a bez reakcií. Chvíľu na to sme sedeli na stole,v otvorenom okne,bola to teplá letná noc,a kecali. Bolo fajn si pokecať s niekým kto má za sebou porovnatelnú časť puberty. Pekne sme sa rozkecali,dozvedel som sa že mladšia sestrenka,ktorá je cez deň doma aby strážila psa,a udržiavala domacnosť,sa celý deň fláka,a na domácnosť sere. Vysvetlila mi čo-to o staraní sa o psa,poukazujúc na fakt,že sestrenka,ktorá by ho mala každé ráno venčiť,ho často vyvenčí až okolo obeda,rovnako často ho zabudajú vyvenčiť aj večer. To by vysvetľovalo tie dve kôpky čo som pár dní dozadu našiel v kuchyni.

Nasledujúci deň bol záživnejší. Míla mi napísala správu,aby som sa za ňou stavil hneď cestou z práce. Staršia sestrenka mi ukázala kde býva.
"Mladšia sestrenka nás včera celou noc poslouchala." A tak sa celé pracovné prázdniny ocitli niekde prdeli.
V jej veku si z dvoch ľudí opačného pohlavia a rovnakého veku okamžite vytvárala pár. Trápna americká romantika.
Počula všetko,celý deň mi to nadhadzovala otázkami ako: "Je to tu dle tebe dost uklizený?" Ano,aj o tom sme sa predošlú noc bavili.
Po dvoch dňoch ako tak utichla. A síce som si jej americkou romantikou a pokročilou pubertou vytvorenú predstavu o mne a Míle nechcel moc pripúšťať,bol práve toto moment,ktorý nás dvoch posunul do spoločnej aliancie.

Vytopili sme susedov. Bolo to uvolnenou odpadovou trubkou pod vaňou. Prišiel nás na to upozorniť syn z bytu pod nami. Ja som bol v kúpeľni,a počul ako sa v skutku nezdvorilo rozčuluje na adresu sestreniek. Otvoril som dvere len v kraťasoch. Týždne tvrdej práce sa na mne podpísali,nie moc,ale dost aby som mal navrh.
Chlapec stál vo dverách,ked ma zbadal,spravil krok späť.
"Fajn,fajn,je to možné,moc nás to mrzí a ideme to okamžite riešiť." Zaklincoval som ho až niekam na schody bytovky.
"Dobře,tak ja teda du,a kdyby se to neopakovalo." Dlho zbieral odvahu aby toto povedal.

Dva dni sa nepralo. Bolo sucho. Potom znova. Prišla sa stažovať babka z nasledujúceho poschodia smerom dole.
Zase sa dva dni nepralo.

Sobota,zbehlo sa nás na byte dosť vela,teta,jej kamarátky,vlado. Spolu sme odhalili problem,moj nápad na jeho riešenie sa ujal. Bolo treba kúpiť montážny silikón. Neviem ako vzniklo to obsadenie cesty do obchodu po spominaný silikón,len som sa ocitol v aute,soňa bola za volantom. Chvíľu sme sa patlali s opravou v kúpeľni. Vlado šiel piť kávu,ja som to dokončoval. O chvíľu z obývačky počujem Soňin hlas:"Když tak koukám,on je docela šikovnej."
Ani nie pol minúty po tejto poznámke som mohol spokojne vojsť do obývačky zo slovami:"Hotovo,dal by som tomu dvadsaťštyri hodín na stuhnutie." Po zhliadnutí na mna hľadiacich očí mi došlo,ako sa asi cíti americký inštalatér v tej najznámejšej scéne,tesne pred sexom s pani domácou.

Návštevníci sa u nás zdržali až do večera. Všetci sme len tak sedeli v obývačke. Teta si neodpustila nespomenúť,že ja som prijatý na vysokú školu,a že brat jednu už nejaký ten piatok študuje. Zase som bol stredobodom pozornosti. Nezabudla ani na rečnícku otázku: "Já nevím čím to je,že sestra má ty kluky tak chytrý." Zo skromnosťou sebe vlastnou som to zakecal.

Pár dní na to,som sa ocitol v byte sám,sedel som pri počítači,a čítal si odkazy. V tom to prišlo. Tie bariéry,a fakt,že so mnou doma ešťe niekto počíta,zrazu padol. Našiel som si odkaz,že z mojho pokusu vyhnúť sa nude,ktorý som spustíl len krátko pred mojím únikom do Prahy,už nič nebude,nevadilo mi to,skôr naopak,cítil som sa o niečo slobodnejšie,voľnejšie,bolo mi fajn. Do toho niekto zvoní.
Šiel som otvoriť,a tam Míla. Tak toto je sakra blbá zhoda náhod.
"Práve mi ztroskotal vztah,teda,pokus o vztah." preniesol som vo dverách, "Som tu sám,všetci su preč,ideš dnu?"
"Cože?!" pomaly vošla do bytu.
"Mno,skrachovalo to,ale je to vlastne fajn,je to tak lepšie." pokračoval som a pomaly som sa na tom začínal smiať.
"Ty si z toho nic nedeláš,ty se tešíš,jak to ?" Nedivil som sa že nechápe.
"Proste to tak bude lepšie,nebudeme to riešiť."

Bol to týždeň pred výplatou. Majster prišiel z novým tipom. Obrovská azijská tržnica. Haldy suvenírov,falošného značkového tovaru,elektroniky z extrémne krátkou životnosťou a nespochybnitelnej azískej stravy. Keď som sa dozvdel kam pôjdeme,neváhal som si obliecť tie najlepšie veci,nech tí aziati vidia,že z nás sa prachy neposypú. Majster mal rovnaké pochody,prišiel v kvádre,a celý čas držal v ruke svoju bussines Nokiu. Pre overenie komunikačných schopností tunajších predajcov sme sa zastavili hneď v prvom stánku. Bol to kšeft s topánkami.
"Kolik za tyhle ?" majster ukázal na náhodne vylosované topánky.
"Kolik chcete ?" Tenučkým hláskom oponoval aziat.
"Jak kolik ? Kolik stojí" Pokračovala majstrova snaha vypáčiť z neho nejakú použiteľnú informáciu.
"Kolik chcete ? Jedny boty ? Nebo jeden karton ?"
"Jedny boty." Majster ujasnil požiadavku.
"Jedny nemáme,jen karton." Začínal som sa smiať.
"Ideme ďalej." Pošťuchol ma majster.
Ponevierali sme sa tam už celkom dlho,a pomali sme sa to chystali ukončiť,keď sme narazili na tú otvorenú garáž.
Na stene vysela 3 metre vysoká,a 2 metre široká deka,z naozaj úžasným obrázkom tigra. V ďalšom okamžiku sme pod ňou stáli a slintali,bola pre nás ďaleko viac ako oltár pre kresťanov. Nezmohli sme sa na slovo. Aj preto majster predavačovi len gestom naznačil peniaze,v nádeji že nám povie cenu. Predavač sa chopil príležitosti,vytiahol jednu zabalenú deku,rozbalil ju,a nechal nás siahnúť. Bola celkom príjemná,žiadna extra umelina. Ale stále sme nemeali to,čo nás zaujímalo.
"Kolik ?" vypadlo zo mňa.
"Čtyřista." Ten tenký hlások,znelo to ako rozprávka.
Ešte že to bol týždeň pred výplatou. Možno by sme si otvorili ilegálny obchod z dekami. Bola úžasná.

Bol večer,prišiel som z práce,staršia sestrenka,ktorá chodila domov skôr si ma odchytila v kuchyni.
"Máš se stavit za Mílou." Vyrukovala na mna z pozvánkou.
"Je neskoro,nechám to na zítra." Zase hovorím skomolenou českoslovenčinou.
"Ne,říkala,že se za ní máš stavit určite stavit,že je to dúležitý." Naliehala.
"Fajn,byly ste ze psem ?" Porozhliadol som sa po zámienke.
Mladšia sestrenka sa doznala k tomu,že nebola.
Berem psa,idem von. Z Mílou som sa obišiel. Nechal som jej doma vzkaz,že sa stavím nasledujúci deň.

Ponáhľal som sa z práce,aby som nešiel moc neskoro. Zazvonil som. Otvorila mi z malým dieťaťom na rukách.
"Jé ahoj! Tohle je malej Martin,hlídam ho." Zasvetila ma do situácie.
Po pár sekundách ticha obetovaných orientácií v situacií som sa zmohol na pôsobivé: "Ahoj."
"Deš dál ? Nebo tady budeš stát ?"
"Jasné,díky." Vošiel som.
Malého posadila na zem k trom hračkám ktoré u nej mal,mňa usmernila na gauč.
"Dáš si čaj ?"
"Nechci te otravovat."
"Pro mňe je to jen zalít šálek navíc,protože si ten čaj tak či tak udelám."
"No,tak jo."
Malý Martin ku mne prišiel a snážil sa upútať moju pozornosť nejakou hračkou.
Nad čajom sme prebrali Martinovu nezodpovednú matku. Míla mala dosť veľa informácií o ľuďoch z ktorými sa stýkala.
Po čaji mi ponúkla osobný kontakt z jeho matkou.
"Musím jí ho jít vrátit,pujdeš semnou?"
"Pokud teda nepospíchaš domú,treba si unavenej z práce." Starostlivo poznamenala.
"Nic co bych nepřežil,du s váma."
Zvonila u nej,ale nikto neotvoril. Skúšala načúvať cez dvere,ale bolo tam ticho.
"Je ješte v hospode." Zkonštatovala chladne.
Vybrali sme sa k miestnej krčme. Jeho matka sedela vonku na lavici. Míla ma nechala čakať pri plote,a šla vrátit syna jeho matke. Sledoval som ich,matka musela mať dobre vypité,vypadalo to,že dieťa je jej dosť ľahostajné. Celkom som si tam mohol overiť,čo mi o nej pred tým rozprávala.
Odprevadil som ju domov.
"Stavíš se i zítra ?" Otázka za všetky prachy.
"Těžko říct,kdyžtak ti napíšu z práce smsku."

Týždeň po výplate. Boli sme z majstrom na menšie nákupy. Ja som si kupil nové obutie a telefón. On si kúpil nábytok.
Ja som mal svoje veci vyhliadnuté,takže som bol vybavený v priebehu dvoch hodín. Z jeho nákupom to už bolo na dlhšie. Šak prečo neprejsť tri pobočky jedného a toho istého obchodu,keď v každej majú to isté za rovnakú cenu. Pripojil sa k nám jeho bratranec,vozil nás.

Teta práve niekam odchádzala,brala zo sebou mladšiu sestrenku. Ja zo staršiou a tým jej chalanom sme boli na byte. Asi minutu po ich odchode zvonil zvonček.
"Žeby niečo zabudli ?" Pomyslel som si nahlas. Sestrenka šla otvoriť.
"Čau decka." Vtrhla do bytu Soňa. Ale niečo bolo inak,niečo bolo zle. Šla rovno po klietke z jej papagájom,ktorého teta opatrovala. Vzala deku,klietku,a šla ku dverám.
"Stalo se neco ?" Sestrenka nechápala.
"Nic,jen už tu vasí matku nemúžu poslouchat."
"Snad se ješte uvidíme,mějte se,pa." Dodala posledné slová,a zabuchla za sebou dvere.
Bolo mi to jasné,stretla sa z tetou. Museli sa pohádať. Kvoli papagájovi. Ženy.

Míla sa za mnou stavila v práci,bolo to večer,napísala mi,kedy skončím,dal som jej približný údaj. Trochu som to nestíhal. Zrazu za mnou stojí aj z malým Martinom. Prácu som dokončil behom chvíle. Vybrali sme sa teda smerom domov. Šli sme cez park. Malý kráčal,potom prestal vládať,a ja som ju nemohol nechať vliecť ho dobrých dvadsať minút cesty na rukách. Takže som ho vzal. Stáli sme na prechode pre chodcov,ja z malým Martinom na rukách,a vedľa mňa Míla. Chtiac nechtiac sme museli vypadať úžasne familiárne.
Šli sme ho rovno vrátiť jeho nezodpovednej matke. Pozvala nás k sebe. To naozaj nemusela,predviedla sa v plnej paráde. Odmietla to dieťa prebaliť zo slovami: "Ať si smrdí do rána."
Mílina starostlivosť sa nezaprela a tak sa podujala ho prebaliť,mňa postrčila do kuchyňe z jeho nezodpovednou matkou.
Tá postavila na čaj,a popúšťala uzdu svojej zvedavosti.
"Vy ste přátelé ? Si přítel jako... nebo jako kamarád ?"
"Sme kamaráti." Moc som o takých domienkách nechcel počuť.
Po chvíli sa k nám pripojila Míla. Matka sa stažovala na svoju finančnú situáciu,priznala sa že podivedla svojho druha. Nič zaujímavé. Dopili sme čaj,pobrali sme sa.

Netrvalo dlho,a kontaktovala ma Soňa. Chcela sa porozprávať o tom,čo sa stalo medzi ňou a tetou. Stavila sa pre mňa po práci,odstavila auto na parkovisku za supermarketom.
"Čo ste sa pohádali,tak sa u nás dá atmosféra krájať." Zasvätil som ju do situácie na byte.
"To ti teda nezávidím." Vôbec som sa tomu nedivil.
"Hele,jestli by sis od toho chctěl oddechnout,mohl bys u mne aspoň jednu noc prěspat." Bolo mi jedno či tým niečo sledovala,za noc mimo toho bytu by som platil zlatom.
"Fajn,tetu nechám v tom,že spím u kamaráta,a prídem."
"Jo,tak platí."
Mal som dva dni na vytvorenie ilúzie,že spím u majstra. Teta mi nemala prečo nedôverovať,vzala to hneď.

Deň D. Po práci čakám vyzdvyhnutie na dohodnutom mieste. Soňa prišla rýchlo. Šli sme rovno k nej. Všetko vypadalo fajn,nikto nič nevedel. Až do chvíle,keď sme zastavili na parkovisku pred jej barákom. Stála tam jej a tetina spoločná kamarátka a Vlado.
"Tak toto je v prdeli,oni ma natrú." Nahlas som zhodnotil situáciu.
"Ale kde,to bude dobrý,dám s nimi cígo,deš taky nebo počkás v aute ?"
"Jasne že jdu." Nemohol som si nechať ujsť príležitosť zachrániť čo sa dá.
Všetci traja si spoločne zapálili a rozoberali situaciu u tety.
"Hele,ale tete ani slovo o tom,že tu som,ja som u kamaráta."
"Ale to by neudelali,že ne?" Ujisťovala sa Soňa.
"Ale kdepak,já te chápu,že chces odtamtud vypadnout. Já mám doma taky blázinec." Prehlásila kamarátka.
Vlado sa rozhodol podnietiť rozchod vetou:
"Tak je už necháme,Soňa je teď na mladý." Zkurvená závisť.
"Tak my teda dem,mnějte se." Rozlučka,a pokračovali sme v ceste k Soninmu bytu.
Poriadna sprcha,ľahká večera a úžasná posteľ,to som potreboval.
Večer mi Soňa stihla prezradiť svoju históriu z Vladom. Niekedy v minulosti sa ocitli na rovnakej akcii,ona sa ožrala,a skočila na neho. Môj osud je spečatený.
Ráno bolo úžasné. Zobuli ma lúče vychádzajúceho slna. Vypadalo to fakt pekne. Škoda že som to fotil len telefónom.

S majstrom sme sa boli vyvenčiť v najväčšom obchodnom centre v Prahe. Zháňal som tam handsfree k novému telefónu. Kúpil som handsfree,z neznámeho dôvodu hralo len jedno sluchátko. Kúpil som si redukciu z konektoru na sluchátka,a sluchátka.
"Chcelo by to niekde sadnúť,aby som to vyskúšal." Začali sme striehnuť na nejakú voľnú lavičku.
"Pozývam ťa na zmrzlinu." Zahlásil som po spozorovaní otvorenej kaviarne zo zmrzlinou.
"Fajn" Čo mu iné ostávalo.
Objednal som zmrzlinu presne za stotridsaťšesť korún. Podal som predavačke dvestovku. Dodnes neviem prečo,vidala mi stošesťdesiatštyri. Takže sme mali dva veľké zmrzlinové poháre zo šľahačkou za tridsaťšesť korún. Výhodný obchod. Kúpil som si srandovnú ceruzku,mala na konci krátku šnúrku,a na nej malého zajačika. Je to taká Ázijská kuriozita.

Po práci som sa vybral do neďalekej pobočky nadnárodného obchodného reťazca,po nejaké zásoby. Veziem sa po eskalátore,a v tom proti mne z predajne vyšla Míla. Tých náhod je už trochu priveľa.
Počkala kým som si nakúpil. Plnotučné mlieko,mušličky,čerstvé pečivo,už to vypadalo že sa blíska na lepšie časy. Šli sme spolu autobusom,keď na mňa vyrukovala s vetou:
"Hele,já pro tebe neco mám."
"Neblázni."
"Hele,ty si říkal,žes ješte neměl mlíko přes sladký brčko."
"Sladké brčko?" Kedy sme sa o takom niečom bavili ?
Vytiahla na mňa sladkú slamku,slamka,z malými ochutenými guličkami,pomedzi ktoré peteká mlieko,a nasáva ich chuť.
"Hele,tak já tady pro tebe taky neco mám."
Vytiahol som na ňu moju ceruzku zo zajačikom.
"Nevemu si to brčko,když si ji nevemeš." Vyjednával som.
Chlapík sediaci oproti sa nenápadne smial do okna.

Bol som v práci,zazvonil mi telefón. Teta.
"Doufám že dnes deš po práci hned domú." Snažila sa na mna hovoriť svojím panovačným tónom.
"Jasné,kam by som chodil ?"
"Nepújdeš za Soňou." Tlak a adrenalín mi vyskočili asi ako keď som ožratý liezol oknom domov.
"Proč bych tam chodil ?" Hral som to na sprostého.
"Já vím že si tam byl,že si u ní spal."
"Čo,veď som spal u kamaráta." Držal som sa oficiálnej verzie.
"Až prídeš domú tak si o tom promluvíme." Ukončila ma ako nedeľnú politickú diskuziu.
Moje srdce sa trepotalo ako krídla kolibríka.
Snažil som sa pracovať. Ubehlo asi dvadsať minút,moje telesné funkcie sa začali vraciať do normálu.
Zvoní telefón. Soňa.
"Vlado nás potopil." Zhodnotila situáciu.
"A něco novýho ? Co teď ?" Zbieral som informácie o situácií.
"Já ji řekla,že si u mne večer byl,že si mi upravil nejaký fotky,a šel si k tomu kamarádovi." Oficfiálna verzia.
"Fajn,fajn,já si to zařídím s kamarádem,kdyby si to chtela ověrit,a budu se držet týhle verze." Koniec hovoru.
Volám majstrovi. Zdvihol to,spúšťam:
"Som v ultimátnom prúseri,dostal som sa do konfliktu dvoch ženských. Jedna z nich je moja teta." Objasnil som mu situáciu.
"Potrebujem krytie,keby ti volala moja teta,minulú stredu som u teba spal. Nechcem sa s ňou hádať,radšej sa zbalím a vypdnem,nebude mi diktovať,mohol by som sa ti keď tak ozvať ? " Toľko informácií naraz,a všetky nové.
"To by nebol problém,domáci s tým nemal problém,možno by si ťa ani nevšimol. A čo to je za konflikt ?"
"Konflikt dvoch ženských,nič v čom by sa dalo plávať." Ujasnil som nejasnosti.
"Fajn,fajn,tak sa keď tak ozvi,nejak to vyriešime." Koniec hovoru.
Šéfku som upozornil,že ďaľší deň prídem možno neskôr.vedel som že tetu osobne pozná,tak som jej vylíčil moju situáciu. Bola na mojej strane,keď som odchádzal robili sme si srandu z toho,že sa možno budem sťahovať.

Dorazil som na byt. Vošiel som do obývačky,bola tam len teta.
"Proč si tam byl ?" Prvý útok.
"Chcela po mne niečo na počítači." Zaujal som obranné pozície.
"Byl tam Vlado,on jí to neumněl udelat ?"
"Robil som jej fotky,asi by ma nevolala,keby to vedel." Nepriestrelná obrana.
"Tak proč si tam spal." Bola nekompromisná ako hurikán voči americkej drevenej chalúpke.
"Ja som tam nespal,spravil som jej to,a šiel som ku kamarátovi."
"Já vím že si tam spal." Mlela si svoje,nekompromisná a nasraná.
"Nepreju si aby si tam chodil,aby si se s ní stýkal." začala diktovať.
Prestal som ju vnímať. Dobré časy boli v hajzli. Od toho dňa som sa začal postupňe vzdávať práv v tom byte. Chodil som z práce neskoro,ked už teta spala,aby som sa s ňou nemusel baviť. Moje príchody boli postavené na krátkej zastávke v kúpeľni,ešte kratšej na záchode. Potom rovno do postele. Keď som ráno vstával,teta už v byte nebola. Celkom to tak fungovalo.

Stalo sa,že som sa z práce dostal skôr. Moc skoro na to,aby pri mojom príchode teta spala. Šiel som z práce,a stretol som vonku na chodníku Mílu.
"Kampak jdeš?" Bola po tme sama vonku,dosť som to nechápal.
"Jdu pro mámu,je s přítelem v hospode." Objasnila situáciu.
"Deš semnou ?" Ponuka,aká sa v takej situácií neodmieta.
"Jasne,mám čas." Cestou som jej objasnil moju situáciu. Stretol som sa až z nečakanou dávkou pochopenia.
Jej mama bola príjemná,nemala so mnou problém. Aj keď,to somnou nemá nikto.

Boli sme dohodnutý. Míla ma už očakávala. Boli sme vonku. Odbehla si domov,niečo si vraj zabudla. Čakal som ju v športovom areáli hneď vedľa jej paneláku. Sledoval som východ mesiaca. Vypadal dobre,zfarbeny do červena,ako od krvi.
Pripojila sa behom pár minút. Priniesla si igelitovú tašku.
"Hele,já tady pro tebe něco mám,ale nechci aby sis s tím dělal nejak starost,my sme nakupovali,a měli tam akci tri svetry plus jeden,pánský." Pôsobivé.
"No a my sme si nakoupili,a prodavačka nám nabídla,aby sme si vybrali,že to třeba nekomu dáme."
"Tak tady ho máš." Bral som to z humorom,snažil som sa ju neuraziť.
"Hele,ale víš že já takové věci nenosím,opravdu to na mne nejspíš neuvidíš." Snažil som sa robiť drahoty.
"Nevadí,vem si ho,aspoň si ho skusiš,a pak mi řekneš,on to nejspíš ani nebude tvoje velikost."
"Vybírali sme to jen tak,od brucha" Dodala.
Prevzal som si pletený sveter,veľkosť M. Prečo sme sa vždy bavili o všetkom možnom,len nie o niečom podstatnom,ako že nosím handry XL.

Blížil sa môj odchod. Bolo to cítiť. Tetu a sestrenky som nechal v tom,že idem ráno za kamarátom,ktorý ide kvoli mne neskôr do práce,a že idem vlakom okolo obeda.
Pravda bola trochu vedľa. Ráno som Mílu doprevádzal v Prahe,šla k doktorovi,na chirurgiu. Cez pol mesta. Praha je dosť veľké mesto,aby o ňu mama mala obavy. Tie som rozprášil. Cesta nám trvala cez hodinu. Bola to nová nemocnica. Vypadala fakt dobre. Vyžíval som sa tam v tom prostredí.
Sedeli sme v čakárni. Záchranári okolo nás previezli ženu na nosítkach,bola dosť poodieraná,a mala zlomenú nohu.
Vošli s nou do ambulancie. O chvíľu bolo počuť ako stonala. Míla sa až vystrela,keď to počula.
"Neboj,tebe nic takového nečeká." Snažil som sa ju udržať v kľude.
"Chceš neco z automatu ? Kávu ? Čokoládu ?"
"Dojdu tam,co si dáš ?" Zamietol som jej nsahu na chvíľu sa vytratiť z čakárne.
"Ne,prineseš to a já tu nebudu,já tam dojdu,a kdyby mňe volali,tak jim řekneš,ať mně přeskočí,že sem musela na záchod." Mala to fakt premyslené.
"Tak jo,poprosím čokoladu." Nemohol som sa pri tom nesmiať.
"Hned sem zpátky." Stratila sa vo dverách čakárne.
Asi za minutu sa vrátila z dvoma pohárikmi čokolády. Bola po nej hneď o trochu kľudnejšia.
Čakali sme asi hodinu,hýbalo sa to tam pomali.
Cestou odtiaľ sme sa stavili na železničnej stanici,kúpil som si lístok na môj nočný vlak. Trochu sme sa prešli prahou. Zbalené veci som mal u nej doma. Prišli sme tam asi o šiestej večer. Zreferovali sme jej mame pobyt v nemocnici. Potom to prišlo,teplá večera. Bodla vhod pred nocou vo vlaku. Zatial čo som sa bavil z jej mamou a vytváral pamätnú origami kompozíciu,ona si vedľa niečo pripravovala.
Bol čas ísť,mama jej dovolila ísť somnou len po metro. Tam sme sa lúčili,už cez deň mi dala papierik z jej adresou,aby som jej napísal. Chcela po mne úplne obyčajný list. Na papieri. To sa nevidí každý deň.
A potom na mňa vytiahla malú krabičku previazanú stužkou.
"Slib mi,že to otevřeš až ve vlaku." Naliehala.
"Jak si přeješ." Skôr som aj tak nemal kedy.
Za celé dva mesiace sme sa moc nedotýkali,ale v tom momente,to nehralo rolu. Objali sme sa. Stáli sme tam tak len chvíľu,ale mne to prišlo ako hodina. Vedel som že mi bude chýbať,tak už to býva,ked široko daleko nie je nikto iný,väzby su pevnejšie.
"Nezapomeň mi napsat ten dopis,budu ho čekat."
"Určite ti napíšu,brzo." Ujistil som ju.
"Sbohem.Drž se tady." Posledne slová,otočil som sa,a vydal sa po dlhom vypnutom eskalátore do útrob pražského metra.
Zdola som sa ešte obzrel,ale už tam nebola. Nastúpil som do vlaku,a vydal sa smerom domov.

Tento príbeh som písal preto,že bol príliš dlhý,aby som ho niekedy niekomu rozprával. Bol príliš dlhý,aby ho niekto počúval. Sú to dva mesiace,napísane za štyri noci. Ubehlo päť mesiacov,čo som odišiel z prahy. Dnes je tento príbeh ako aj mnohé ďaľšie prišpendlený na mojej imaginárnej nástenke spomienok. Okolo ktorej sa raz za čas prejdem,a vždy sa pri tom len spokojne usmejem s pomyslením na to,že som to nemohol spraviť lepšie.
Nechal som tam toho veľa,no stálo to za to.