Ta čo, mládež?

Nech je šťastný! Nech je lepší! Nech je nový! Nech je rok! Nech sa Vám splní všetko, čo si želáte.

PF 2008

Over

Predstavte si park. Alebo nie, les. Dlhý rozsiahly mĺkvy jesenný les. Oáza pokoja a mieru. Zažltnuté lísty ševelia v jemnom vánku, čas plynie pomalými, nekonečnými údermi ticha. Zdanlivá dokonalá harmónia. Môže, chce vás ukolísať svojím klamom, falošnou dokonalosťou. Vždy, keď sa jej to podarí, tak to príde. Drobučký, nenápadny okamih. Jeden z listov stráca silu a padá zo stromu na zem. Pomaly, postupne, ale nezvratne. Nikto ho nezastaví, nikto nikoho nepresvedčí, aby sa vrátil späť, aby žil ďalej.

Tak, ako váš život. Je ako list. Nastane jar, kedy rozkvitne, leto, počas ktorého prekvitá ďalej a potom, ani neviete kedy, ukolíše vás zdanlivý pokoj, oddych, život zožltne, stratí silu, až príde ten jeden okamih. Neviete ako, neviete kedy, viete len, že určite príde. Nemôžete proti nemu bojovať, nevrátite sa späť, neoklamete ho. Niť žitia je pretrhnutá a vy padáte do lona zeme, kde vás prikryje prach. Definitívne. Nie, nebude to okamžite. Spočiatku, paradoxne, váš pomník, miesto vášho odpočinku, bude prekvitať. Pokryje ho záplava kvetov, vaši milovaní na vás budú dennodenne myslieť, bolesť v ich srdciach im nedovolí prestať na vás spomínať. Ale čas sa nezastaví, stále bude v bezodných presýpacích hodinách púšťať jedno zrnko za druhým a bolesť pominie.

Rovnako, ako na list bude sadať viac a viac prachu, tak zmiznú kvety smútku z vášho pomníka. Spustne, zmatnie, zostane z neho len drsný kamenný kríž, ničím nepútajúci, posledné chladné memento stratené v nekonečných hlbinách bytia. Možno raz, možno dva razy, až vaši pra pra potomkovia dostanú v škole úlohu zistiť si svoj rodokmeň, vtedy myšlienka na vás na kratučkú, zanedbateľnú chvíľočku ožije, lež nie ako myšlienka trpko osladená slzami, ale ako niekoľko úplne obyčajných neznámych písmen vášho mena na papieri. A kríž, zabudnutý možno niekde na opačnom konci sveta, zostane rovnako drsný, zabudnutý, hľadiac do neznáma, počítajúc dni do skonania sveta.

No jednako. On tam je. Ako vy. Ako ten list. Hoc už je obrátený na prach, hoc sú naň obrátene i vaše ostatky. Strom vie, že tam kedysi rástol. Svet vie, že ste na ňom kedysi žili. Žili svoj život. Hoc ten kríž stojí sám, opustený na konci sveta, stojí. A keď ráno vyjde Slnko, oprie sa naň lúčmi, zahreje ho, kríž sa hrdo zaleskne a spomenie si, aké je teplo života. Spomenie si, že tam nestojí nadarmo, ale že niekoho pripomína. Hoc naň nik nepomyslí, hoc už nad ním nik nezaplače. Napriek tomu, vy, váš život, vaše skutky, všetko a všetkých, ktorých ste milovali, si toto večné memento zaslúžia. A tak, i keď sa niekedy zdá, že život nemá význam, pretože nech robíte, čo chcete, vždy končí len a len smrťou, napriek tomu, že spomienky na vás vyhasnú, napriek tomu, žite, milujte, neváhajte. Máte len jednu šancu, nezahoďte ju...

Od svitu hviezd k ničote tmy,
od počiatku ciest do poslednej zimy,
ži svoj život najlepšie, ako vieš,
máš jeden pokus, neváhaj, bež.

Over

...a ja sa na ten zápas teším viac, než dieťa na novú hračku. Košice-Slovan. Hokejové derby, aké nemá a nikdy nebude mať na Slovensku obdobu, nech si všetky Trenčíny a Zvoleny vyskakujú koľko chcú. Zápas medzi Košicami a Slovanom nie je len zápasom medzi Košicami a Slovanom. Vždy to bolo, je a bude akési vrcholné meranie síl medzi "Východom" a "Západom". Do Steel Areny sa na Slovan organizujú výjazdy z celého východného Slovenska. Ľudia Slovan nenávidia. Prišli sa pozrieť, ako zhorí, ako odíde porazený so sklonenou hlavou ( a keď, nedajbože, vyhrá tak všetci majú aspoň o dôvod viac nadávať, ešte viac ho neznášať a v konečnom dôsledku sú spokojní aj tak ). Záujem o toto hokejové divadlo je už dlhé desaťročia na slovenské podmienky nevídaný. Aj keby mal štadión kapacitu dvadsaťtisíc ľudí, tak by bolo vypredané. Na zápas, ktorý sa bude hrať o 8 dní lístky zmizli behom jediného dňa, a to zďaleka nie je rekord - na 1. zápas štvrťfinále v sezóne 2005/2006 bolo všetko fuč behom neuveriteľných 2 hodín.

Možno ste si všimli, že stále spomínam len zápas hrajúci sa v košickej Steel Arene. Medzi zápasmi Košice-Slovan a Slovan-Košice je totiž určitý (podľa mňa dosť veľký) rozdiel. Bratislava je tak, ako všetky hlavné mestá plná "emigrantov" zo zvyšku Slovenska. A tak, hoci návštevy na tieto zápasy bývajú rovnako veľmi slušné (zvyčajne medzi 6500-7000), nie je to ani zďaleka ono. Tu v Košiciach ženie svojich osem a pol tisíca fanatikov, kdežto v Bratislave je to pomerne letargické, skutočný "kotol" je podstatne menší
a menej hluční. Väčšina ľudí sa len prišla zabaviť, pozrieť sa na dobrý hokej a výsledok (s výnimkou zápasov play-off) neberú až tak k srdcu. U nás v Košiciach na to hľadíme oveľa vážnejšie. A tak to má byť .

Takže... KOŠICE DO TOHO!!! ( Rozbijeme ich jak siroty )

S pozdravom,

Over

Minule mi náhodou z okna padol zrak na zahmlený obrys mrakodrapov štvrte La Défense. Keď sa v Paríži začne hovoriť o tejto novovybudovanej štvrti, priemerný domorodec zväčša len ohrnie nosom. Aké rozdielne od USA, kde sa každý bije do pŕs ukazaujúc na nejakú kopu skla a ocele. Iný svet, iná myseľ. Teda... čiastočne. Chápem, že v meste plnom historických budov a pamiatok to vyznieva trochu nezvyčajne a v neposlednom rade, že pravý Francúz je konzervatívnejší viac než emulgátory. No jednako, také sú moderné trendy a to musia uznať dokonca aj oni.

Sprvoti som teda túto averziu pripisoval typickej francúzskej nepružnosti prispôsobiť sa čomukoľvek, ako som sa už neraz presvedčil. Avšak aj keď nerád, musím im výnimočne dať za pravdu. Donedávna som totiž z La Défense videl len jej centrum. Nový víťazný oblúk, obrovské nákupné centrum Quatre Temps, námestie, sochu-palec (dosť veľká hovadina, ale zas nijak to nevytŕča) a sídla tých najväčších firiem, ktoré si mohli dovoliť zacvakať budovy v jej centre. Pred pár dňami ma však isté záležitosti zaviali hlbšie do bludiska ulíc La Défense. A teda ak ste niekedy videli fotku nezasneženého Leninovho prospektu v sibírskom Murmansku, tak pohľad, ktorý sa mne naskytol bol len o málo čo lepší. Pripadá mi, ako keby aj tu súdruhovia-stavitelia vybúrili svoje pomätené myšlienky o architektúre. Kopa betónových kvádrov na sebe, jeden hnusnejší než druhý. A to sa vám tiahne a tiahne... hotový sovietsky sen s plastovými oknami.

No čo, občas musia mať v niečom aj miestni pravdu. La Défense je skutočne dosť veľký nepodarok. Ale postavili si ho sami, tak nech si ho sami aj trpia.

S pozdravom,

Over

Blázni boli, sú a budú. Koniec koncov, aký by bol bez nich svet nudný. Každý z nás je svojím spôsobom blázon. (Áno, aj ty!) Niekto viac, niekto menej, niekto poriadne. A niekomu drbe načisto. Ono, keď ich máte roztrúsených kade tade, ani na mnohých nenatrafíte. Sranda je, keď sú na jednej kope. Vlastne, keď tvoria celú jednu štvrť. Taký jest Mont Parnas. Hoc, nie len taký. Oficiálne sa prezentuje ako latinská štvrť, štvrť umelcov a bla bla bla... viete, čo chcem povedať. V porovnaní s tými ksichtami, čo sa tam promenádujú, je to strašná nuda. Pre lepšiu predstavivosť: Podarilo sa mi tam stretnúť o.i - Yetiho, chlapíka celého obvešaného zvončekmi, celú procesiu od Hare Krishny ( taká sekta, keby ste nevedeli. S obľubou sa obliekajú do bielych a oranžových plachiet ), niekoľko praľudí a... vrcholom dňa bol... kôň. Teda, niekto, kto si na seba prilepil chvost a nasadil konskú hlavu. Neuvetieľné, čo všetko koho napadne. Ľudia sú proste magori.

Inak, prečo práve Mont Parnas ? No, ani neviem. Najskôr kvôli tomu, že Mont Parnas je... iný. V ničom nie je tradičný, v ničom sa nepodobá na... akúkoľvek inú časť mesta. Kopa umelcov a "umelcov" (to sú najmä takí kvázimaliari, ktorí maľujú a nikto nevie, čo), atypické stavby atď., atď. - proste iné. No a aj títo, ehm... ľudia sú tak trošku iní než zvyšok sveta. Takže iní do iného, nie ? Nie, no dobre. Dnes mi vysvetľovanie nejde. Radšej to ukončím...

P.S. Keď sa mi podarí nájsť správnu pamäťovú kartu, tak sem hodím aj fotodokumentáciu Mont Parnasu

S pozdravom,

Over