Tak... a máme čo? November. Mal by síce byť undecember, ale koho to už len trápi (hehovia a pňaci sa nerátajú)...
Nejak sa toho za mesiac nazbieralo, ale keďže
niekto je všetci hehovia sú zdechlin
ay, nebolo toho, kto by sem napísal. Žiaľ, vyskytol sa istý Náboj FKS, kam som bol viac-menej nedobrovoľne zavlečený bandou štyroch krvilačných zverov, bažiacich po svetskej sláve, kde ma tak vytočili, že sa musím vypísať zo žiaľu, ktorý mi spôsobili aj so svojou pekelnou mašinériou.
Začalo sa to krásne. Palma, súťaž organizovaná UPJŠ (bez komentára), na ktorej povinne musíme byť, aby sme mali teh grate heh na finále (doma sa len ťažko robí LANparty do pol tretej ráno) sa schystala na štvrtok, október to osemnásty. Necelých sedem minút pred začiatkom napadlo nejakému chumajovi refreshovať ich stránku, z čoho najprv hmlisto, neskôr tvrdo a jasne vyplynulo, že sa Palma posúva o týždeň, pretože na poslednú chvíľu zistili, že nemajú vymyslené príklady (možno aj mali, ale nám sa to javilo celkom tak). Prvotné nadšenie rýchlo ochladlo, keď sa prišlo na to, že o týždeň máme byť na ceste na Náboj.
Tchá! A čo teraz? No, nič. Pokúsime sa to nejak vymailovať, vyfaxovať, vybliakať, vybéékať s UPJŠ, aj tam sú ľudia a presunúť súťaž problém nebude. No, nebude. Zato napísať mail áno. Zo päťkrát som začal, dostal som sa po "Dobrý deň," a skapal som. Až sa bubo, sám veľký bubo k tomu dokopal, napísal ho sám a poslal som ho ja ako najhorlivejší člen tímu
.
Že by odpísali, na to sa nedalo ani pomyslieť, takže som celý týždeň žil v tom, že na Náboj nejdem, ancestor classes nepopustia a s bandou nezodpovedných, mne podobných ksichtov cestovať predsa nemôžem. Napriek tomu som konal, ako by som sa niekam chystal - v pondelok som sa s Bubbom prešiel na stanicu po tlačivo a jeho preukaz. A čo sme mali... no, smolu, ako inak. Obedňajšia prestávka 13:00 - 13:45, prídeme o 13:04 a oni si už dovolia tam nebyť. Takže si počkáme, vybavíme, tlačivo zoberieme, a domov. Svine!
V stredu večer sa do mňa obul občan Meky, ako si preboha dovoľujem nejsť na Náboj, keď môžem. Rýchlou ofenzívou som bol urobený chcieť ísť, no i tak sa pre istotu išlo volať ku mne domov, a to rovno z dvoch školských zdrojov - ešte p. p. P-p-p-p-podracká ako zodpovedný činiteľ z fyziky (našťastie pre domáci telefón obaja zlyhali).
Zišiel som do saske in order to dostať sa domov. Faaaaatheeeeeer ma privítal s tým, že mu došla pozvánka do Ruska, a teda pôjde do Bratislavy, prinajlepšom so mnou. Doma sa dozvedám ďalšiu úžasnosť - Palma sa, pravdepodobne na moju žiadosť, presúva na ďalší utorok, takže sa bez problémov stíha IC na 12:47.
Na druhý deň sa ledva dotrepem na stanicu, LTT si stíham vybaviť preukaz na zľavu (nie, nedalo sa skôr a hotovo). Zvyšok tímu odišiel s nemalou vervou kupovať lístky, keď sa pri mne objavil faaaaaatheeeeer s tým, vraj kde mám kumpánov. Keď som mu ukázal, rýchlo sa pratal (niežeby som sa čudoval) do vlaku so slovami "dovidenia v Bratislave".
Chvíľu som sa obával, či vlak vôbec nájdeme - IC 404 Tatran neznelo nádejne a nájdeno už vôbec nie. Napriek tomu tam postával, ani 403 nevracal, takže sme sa napchali dovnútra a poskladali na vhodné miesta. Ohľadom vhodnosti sa síce dalo mierne váhať, či už udrel do nosa citrónový puch čisticeho hehu alebo do očí pochybný zjav v rohu kupé.
Situácia sa do dvoch hodín výrazne nezlepšila - zúfalé preratúvanie Nábojov, pospávanie v kúte a podupávanie nohou do rytmu mp3jky ničomu nepridalo, takže sa vytiahol Bang! a hralo sa. Polik sa dokonca občas aj dostal z väzenia.
V budove bratislavskej stanice som sa od svojej proslulej bandy odpojil a zamieril na rodinnú večeru k tetke do Ružinova (hí... aká vełká dedina...). Požreľi šme, popiľi, pospaľi, a kam teraz. Ráno ma vyhodili na autobus číslo 39 (nejaké mi bolo povedomé, ale nič bližšie som si nevedel spomenúť). Doviezol som sa do Slávičieho údolia, a poďho hľadať, kde v koňovom zadku ten Náboj vlastne je. S nadšením dvadsaťkilového bloku eidamského syra som obehol to celé dookola, nikde ani náznak nejakého Náboja, takže najrozumnejšie sa javilo vrátiť sa nazad na zastávku a počkať na druhý tím. Tu moju pozornosť upútal ozrutný, neprehliadnuteľný zelený papier s nápisom Náboj FKS a veľkou, dokonca aj mne celkom zrozumiteľnou šípkou. Pozriem v jej smere, a hneď ďalšia podobná, ukazujúca na tretiu. No kto by to bol povedal...
Tretia šípka ukazovala správnym smerom, bohužiaľ neuvádzala vzdialenosť, takže som sa len motal dookola, kým ma takmer neprešiel juniorský tím. Tomu sa podarilo nájsť správnu budovu (jedinú a najväčšiu na okolí, keby niekoho zaujímalo). Vnútri čakal prehnane veselo sa tváriaci zvyšok nášho geniálneho tímu spolu s dosť veľkým množstvom ľudí, ktorých som v živote nestretol, no i tak mi prichodili známi, nakoľko som ich videl na fotkách, ktorými ma občas zasýpali niektorí sústrediarski jedinci.
Náboj prebehol relatívne hladko, až na JohnNyho, ktorý na mňa so všetkou zákernosťou od chrbta vybafol 'Bu!' než som sa stihol spamätať, následky čoho ponesiem po zvyšok života. Skončili sme, ako sme skončili, dosť vysoko, aby sa to patrilo zapiť, a dosť nízko, aby sa dal zapíjať žiaľ. Polik stihol rozbiť roh stola, za ktorým sme boli sedeli, spolu so situácie znalým osadenstvom spratali stoly a stoličky het a následne sa vyparili. Keď sa torta je občianskym, chápavo sa usmievam a len to považujem za mierne vyšinuté, ale použiť na to BČK aj s plastovým obalom je podľa mňa, slušne povedané, choré.
Na dvakrát sa prostredníctvom komunikácie mobil -> moja propán-butánová tehla, v prípade núdze použiteľná ako obušok, podarilo zohnať tím späť na kopu a spratať sa do centra, kde ma hanebne opustili, na čo som bol nútený vrátiť sa k tetke. Ceremónia výmeny vodovodných batérií sa skončila šťastne, rovnako aj druhá noc v najväčšej dedine na Slovensku. V posledný deň odysey sme sa a s faaaaaaaaaatheeeeeeeeerrom dopravili na stanicu, nastúpili do vytúženého kupé spolu s biomasou anglického prízvuku a bravčového výzoru, o jedenapolnásobku jatočnej váhy nehovoriac. Záchodový smrad v cene lístka nebol, dostali sme ho grátis, rovnako ako skupinku štyroch neurvalých osôb vo veku približne 64, 32, 4 a 1 rok, neschopných chvíľu obsedieť na mieste. Posledný úsek cesty zo stanice domov sa mi javí ako najútrpnejší, dostať sa peši zo stanice do saske a autom domov nebolo práve najjednoduchšie.
In conclusion môžem povedať, že som spokojný - až na to, že som v piatok nebol v meste (i keď som real-time myslel na to, čo za gutu práve stvárajú, korektúru lámp by bolo lepšie vidieť naživo).
Autor práve zistil, že je 00:28 a že sa ani pri najlepšej vôli nemôže považovať za ľudskú bytosť pri plnom vedomí. Sesquideus@NERZHUL, 2007 11 02, Košice
My Opera
