My OperaDobrí ľudia sú všade na svete
Saturday, June 2, 2007 10:08:32 PM
A aby som nezabudla - ešte jeden zážitok z Łeby... nemali sme zabezpečené žiadne ubytovanie ("veď na jednu noc sa niečo isto nájde"). Na papieri sme mali napísaných pár adries, tak sme začali hľadať. Už sme sa prechádzali hodnú chvíľu (aj s batohmi na chrbtoch) a nič sme nenašli - buď nemali miesto, alebo sa ešte nezačala sezóna 
už sme boli fakt unavení a dvoch mladých ľudí na ulici sme sa pýtali na adresu z nášho zoznamu. Potvrdili nám, že je to na konci ulice (veeeeľmi dlhej ulice), ale ktovie, či to už bude otvorené. Hm... veď sa tam prejdeme a zistíme (ja som už v duchu zúrila ). Tak sme cupitali po tej dlhej ulici a odrazu... pristavilo pri ceste auto. A z neho vystúpili tí dvaja, ktorých sme pred chvíľou stretli. Blížili sa k nám s úsmevom a informáciou, že majú pre nás ešte nejaký tip na ubytovanie. A keďže sa im nechce byť s rodičmi pri mori, rozhodli sa, že nám pomôžu... jeeeeeej ani sme sa nenazdali a už sme sedeli v ich aute (a prechádzka po veeeeľmi dlhej ulici už bola zabudnutou minulosťou). Mestečko poznajú, keďže sem často chodievajú. Pristavili sme sa pri viacerých ubytovniach pre mládež... a nikde nič hm... veď ich nemôžeme toľko zdržovať. Po všetkých neúspešných pokusoch prišiel návrh, aby sme sa pozreli do jednej bočnej ulice na nejakú hosťovskú izbu - snáď to nebude veľmi drahé... a našli sme na prvýkrát huraaa.
Vystúpili sme z auta a rozlúčili sme sa s nimi - pomohli nám nezištne a bez očakávaní... stačil im dobrý pocit, že pre nás niečo urobili... zakývali sme im a v zlomku sekundy boli znovu preč...
Aaaale ešte sme ich potom videli v reštaurácii a s úsmevom sme prehodili pár viet
Takže... veeeľká vďaka patrí mladým sympatickým manželom zo Sopotu
už sme boli fakt unavení a dvoch mladých ľudí na ulici sme sa pýtali na adresu z nášho zoznamu. Potvrdili nám, že je to na konci ulice (veeeeľmi dlhej ulice), ale ktovie, či to už bude otvorené. Hm... veď sa tam prejdeme a zistíme (ja som už v duchu zúrila ). Tak sme cupitali po tej dlhej ulici a odrazu... pristavilo pri ceste auto. A z neho vystúpili tí dvaja, ktorých sme pred chvíľou stretli. Blížili sa k nám s úsmevom a informáciou, že majú pre nás ešte nejaký tip na ubytovanie. A keďže sa im nechce byť s rodičmi pri mori, rozhodli sa, že nám pomôžu... jeeeeeej ani sme sa nenazdali a už sme sedeli v ich aute (a prechádzka po veeeeľmi dlhej ulici už bola zabudnutou minulosťou). Mestečko poznajú, keďže sem často chodievajú. Pristavili sme sa pri viacerých ubytovniach pre mládež... a nikde nič hm... veď ich nemôžeme toľko zdržovať. Po všetkých neúspešných pokusoch prišiel návrh, aby sme sa pozreli do jednej bočnej ulice na nejakú hosťovskú izbu - snáď to nebude veľmi drahé... a našli sme na prvýkrát huraaa. Vystúpili sme z auta a rozlúčili sme sa s nimi - pomohli nám nezištne a bez očakávaní... stačil im dobrý pocit, že pre nás niečo urobili... zakývali sme im a v zlomku sekundy boli znovu preč...
Aaaale ešte sme ich potom videli v reštaurácii a s úsmevom sme prehodili pár viet
Takže... veeeľká vďaka patrí mladým sympatickým manželom zo Sopotu
