My OperaDobrý koniec I.
Sunday, December 5, 2010 12:57:35 PM
Sama neviem prečo som zmätená. Naivná. Stratená v týchto divých pocitoch.
Dala som si to a čo je na tom?Bol to skvelý pocit.Bolo to také čarovné a cítila som sa vyrovnane. Ale nie je to dobré,zase som spravila ďalšiu chybu,ktorá sa nemala stať. Cítila som sa poctená, že to môžem skúsiť a očarilo ma to na plnej čiare. Jedna lajna. Čo to je?! Nič!! A nikoho to nezaujímalo,že som to spravila. Nikoho som netrápila, iba samú seba, ale na to som prišla až teraz, keď čakám od života viac. Nezaujíma sa o mňa nikto, nikto sa ma neopýta ako sa mám a som im za to vďačná, lebo ďalšie klamstvá sa mi už nechcú vymýšľať. Klamem. Stále. Nedokážem to dať zo seba von ako kedysi. Zmenila som sa. Aj všetko okolo mňa. Nechápem to aj keby to chcem pochopiť, nedá sa to. Je to ťažké, lebo sa to valí na mňa ako lavína, ktorú nedokážem zastaviť a myslím, že ani nechcem. Je mi takto dobre.Alebo si to všetko len namýšľam? Neviem...Tápam v úmorných pocitoch, v ktorých som uväznená.
Mám veľa kamarátov. Ale iba pár priateľov. Skutočných, na ktorých mi záleží. A dala by som im všetko,čo len mám. Aj to posledné. No neviem či aj oni mne. S rodinou sme sa odsudzili už dávno. Nikto sa,ale tomu nečuduje, už ani ja. Priateľov mám naozaj málo-číslený počet je 3kusy ľudských bytostí, ktoré zažívajú úplne iné príbehy života, v ktorých sa nevedia orientovať.
,,Nechutí mi fajčiť, nepijem a hlavne mešká mi to už týždeň. Myslíš ,že som v tom?´´
,,Nie, nie si,´´v duchu si aj tak myslím, že je.
,,Hej, neklam mi. Poznám ťa už nejaký piatok. Viem, že si myslíš, že som v tom. Ako to budeme vychovávať?´´
,,Ako myslíš, že MY?! Ja som ho s tebou nesplodila, ja s tým nemám NIČ!´´
Potom sme sa rozprávali o výchove, žeby som mala byť krstná a to dieťa by sa vždy ku mne obrátilo keby mu jeho MAMA nejak ublížila. Začali sme sa hlasno smiať, lebo naša fantázia si to v skutočnosti predstavila. Smiali sme sa...no v skutočnosti mi bolo do plaču keby je to len čisto teoreticky pravda.
Nerozmýšľala o tom tak ako by mala. Aj keď som ju na tú cestu chcela nejako naviesť, ona sa nedala presvedčiť. Žila ďalej aj s tým pocitom, že môže byť v tom. Netrápilo ju to ako mňa. A dobre urobila, lebo o pár dní dostala krámy. Vtedy som si naozaj vydýchla. Vydýchla z plných pľúc, že aspoň jeden little problem sa vyriešil. Teda vyriešila to matka príroda a bola som je za to veľmi ale veľmi vďačná. Keby ju niekedy stretnem tak jej poďakujem s takou úctou ako ešte nikdy nikomu.
Dala som si to a čo je na tom?Bol to skvelý pocit.Bolo to také čarovné a cítila som sa vyrovnane. Ale nie je to dobré,zase som spravila ďalšiu chybu,ktorá sa nemala stať. Cítila som sa poctená, že to môžem skúsiť a očarilo ma to na plnej čiare. Jedna lajna. Čo to je?! Nič!! A nikoho to nezaujímalo,že som to spravila. Nikoho som netrápila, iba samú seba, ale na to som prišla až teraz, keď čakám od života viac. Nezaujíma sa o mňa nikto, nikto sa ma neopýta ako sa mám a som im za to vďačná, lebo ďalšie klamstvá sa mi už nechcú vymýšľať. Klamem. Stále. Nedokážem to dať zo seba von ako kedysi. Zmenila som sa. Aj všetko okolo mňa. Nechápem to aj keby to chcem pochopiť, nedá sa to. Je to ťažké, lebo sa to valí na mňa ako lavína, ktorú nedokážem zastaviť a myslím, že ani nechcem. Je mi takto dobre.Alebo si to všetko len namýšľam? Neviem...Tápam v úmorných pocitoch, v ktorých som uväznená.
Mám veľa kamarátov. Ale iba pár priateľov. Skutočných, na ktorých mi záleží. A dala by som im všetko,čo len mám. Aj to posledné. No neviem či aj oni mne. S rodinou sme sa odsudzili už dávno. Nikto sa,ale tomu nečuduje, už ani ja. Priateľov mám naozaj málo-číslený počet je 3kusy ľudských bytostí, ktoré zažívajú úplne iné príbehy života, v ktorých sa nevedia orientovať.
,,Nechutí mi fajčiť, nepijem a hlavne mešká mi to už týždeň. Myslíš ,že som v tom?´´
,,Nie, nie si,´´v duchu si aj tak myslím, že je.
,,Hej, neklam mi. Poznám ťa už nejaký piatok. Viem, že si myslíš, že som v tom. Ako to budeme vychovávať?´´
,,Ako myslíš, že MY?! Ja som ho s tebou nesplodila, ja s tým nemám NIČ!´´
Potom sme sa rozprávali o výchove, žeby som mala byť krstná a to dieťa by sa vždy ku mne obrátilo keby mu jeho MAMA nejak ublížila. Začali sme sa hlasno smiať, lebo naša fantázia si to v skutočnosti predstavila. Smiali sme sa...no v skutočnosti mi bolo do plaču keby je to len čisto teoreticky pravda.
Nerozmýšľala o tom tak ako by mala. Aj keď som ju na tú cestu chcela nejako naviesť, ona sa nedala presvedčiť. Žila ďalej aj s tým pocitom, že môže byť v tom. Netrápilo ju to ako mňa. A dobre urobila, lebo o pár dní dostala krámy. Vtedy som si naozaj vydýchla. Vydýchla z plných pľúc, že aspoň jeden little problem sa vyriešil. Teda vyriešila to matka príroda a bola som je za to veľmi ale veľmi vďačná. Keby ju niekedy stretnem tak jej poďakujem s takou úctou ako ešte nikdy nikomu.
