Time goes. I stay..

Kráčala. Nedbala na to, že pršalo. Nedala si ani na hlavu kapucu ani dáždnik. Asi čakala,že to spraví niekto iný. Išla...rozmýšľala nad tým,prečo vždy niekto niekomu zlomí srdce.Prečo je kvôli otmu nešťastný a pritom by sa mal z toho tešiť a radovať,že si nášiel niekto na neho čas,pristaví sa. Občas je to zvláštne, suché,ale prídu aj časy krásne plné nežnosti a radosti,kedy sú obaja sťastní,že sú spolu.Ako jedno telo a jedna duša. Celou cestou bola ticho a len kráčala. Sledovala ako kvapky padajú z neba a aspoň tie jej hladia jej nevyzretú tvár. A bola rada,že je stými,ktorých naozaj má rada a ľúbi najviac ako len vie. Ale vedela,že ony sa trápia... A to nechcela,no s tým už nič nenarobí,nechce sa do toho starať... Nechce...Nemôže...