Príspevky písané o 4 ráno zvyčajne nestoja za veľa. Povacsine je to nejaky sentimentalny blabol, pateticke zvasty a zvratky viet, ktore clovek zo seba davi, lebo ved na co by som spal. A preto teraz presne nic take nejdem urobit.
Sobota večer na internom oddelení. Postel, nocny sttolik, jedna skrina a hole steny zdobene odtlackami mrtvych komarov. Nemocnicna izba, prazdna a anonymna ako vsetci ti, co lezal na posteli, na ktorej prave lezim ja. Za sedem dni vrsj boh stvoril svet, mna tu drzia uz osmy. Mojim bohom je infuzia visiaca nado mnou ako kriz nad postelou starej mamy. Alebo Damoklov mec. Zalezi od uhla pohladu. Kazdopadne mi ta hadicka zacina liezt na nervy.
Ruky rozpichane ako woodoo babika, sotva ich viem ohnut. Z drog si vyberiem len tie, ktore staci inhalovat.
Na zaciatku bola chripka. Horucka, dva paraleny a viera, ze do pondelka to vylezim. A potom noci stravene vo vlastnom pote, bolest pri kazdom pohybe a nevolnost. Pat dni som do ust nemohol vziat takmer nic, napinalo ma uz len z glgu cistej vody. Na stvrty den, ked mi defintivine doslo, ze s tymto si sam neporadim som kupil listok domov a doteraz neviem, ako som zvladol tych 6 hodin v autobuse. Ochoriet v cudzom meste plnom cudzich ludi nie je bohvieco.
Dnes mi to pripada sialene davno, ale v podstate to je len nejakych 11 dni dozad co som siel za obvodnou doktorkou, ktora mi po tyzdni co som stravil v horucke naordinuje trapny zodac proti alergii a kvapky proti kaslu. A vraj pit caj. Vela. Ak nebude lepsie, na kontrolu. O dva dni mi predpise trojdnove antibiotika a nebyt mamy, ktora robi v nemocnici a doktora, ktory ma posle neskor toho dna na rontgen pluc, pravdepodobne by som tieto riadky nepisal. Zapal pluc, jeden z tych horsich.
Aj tak som si vzdy myslel, ze ak skoncim v nemocnici, bude to prave kvoli zapalu. To mam z toho, ze furt chodim na lahko ako by som bol z Vychodnej. A tom si vravel, ze v piatok budem davno zdravy, ani nie tak pre seba ako kvoli mladej. Mala narodeninovu oslavu. Miesto toho ma prijali o pol siestej vecer do nemocnice a mna slo roztrhnut. Od zufalstva, hnevu a strachu.
Izbu mam sam pre seba, s balkonom a polohovatelnou postelou. Jedna z vyhod, ktoru dostanete, ked je vasa mama sestricka. Pamatam si, ze som sa snazil prinutit napisat par riadkov o prvych dojmoch a to je asi jediny prvy dojem, ktory si po odpojeni z prvej infuzie pamatam. A este, ze som bol riadne hladny. Nabuduce to zaonacim tak, aby ma prijali pred vecerou.
Co sa tyka stravy, najprv som musel prekonat par stereotypov. Na ranajky sice cerstvy chlieb s maslom a lekvarom, ktoreho bolo prave tolko, kolko som v danom stave dokazal do seba dostat. Obed, to bola.. vlastne uz ani neviem. Pamatam si len tektuinu svetlej farby miesto polievky, do ktorej som mal strach ponorit lyzicu hlbsie.
Neviem, kam sa podela moja detska priebercivost. Viem, ze o cast z nej som prisiel vo Venze v Mlynskej a mojom vareni na intraku, ale kde sa podel zvysok, to vazne netusim. Pretoze nemocnicna strava ma pripravila len o jej smiesne zvysky, o hrstku poslednych plastovych vojacikov, co sa snazili branit moje detske fantazie, kym som z nich predcasne nevyrastol. Po tyzdni jedina vec, ktora mi na strave vadi je, ze jej tak malo. 2000 kalorii (co je optimalny pocet pre zenu podla napisov na kelimkoch od jogurtov Danone) by ste v nej hladali len tazko. A ked k tomu pripocitame tych par dni, ked som zvracal aj cistu vodu, vyzeram skor ako afgansky utecenec. Alebo chrt. Len ma tak netankuju umele zajace.
Tolko k nemocnicnej strave. Zjes, ked nemas na vyber, Aj hlinikovou lyzicou.
Tolko k tomu, ako som sa dostal do nemocnice. UZ si z toho chlpy na brade netrham. Clovek si zvykne na vsetko, ked nema na vyber. A ja dvojnasobne.
Je jun, je noc a zacina to byt uz pomaly sucastou mojho osobneho folkoru, ze prave v tuto rocnu dobu moje pokusy o rozbehnutie dalsieho z rady blogov vrcholia. Na zaciatok vsak musim trpko olutovat stratu mojho predosleho blogu, (a blogu pred nim a toho pred nim a aj toho pred nim), ktoreho adresu si uz vlastne ani nepamatam. V poslednom case za mnou totiz prichdza mnoho ludi, ktori ho citali a mne neostava nic ine, len sa cervenat a nahluplo sa usmievat, pretoze v tom case som pisal veci, ktore boli raz intimne, raz prifarbene, pretoze samotny zivot, o ktorom som pisal bol prilis fadny a raz len cire pubertalne vyplody, za ktore sa neda inak, nez hanbit.
Nikdy som nepisal blog s tym, ze by ho mal citat niekto okrem mna. Niekto z mojho okolia, niekto, kto ma pozna. A jednako som si vzdy predstavoval, ze ho niekto cita. Niekto anonymny, neznamy, clovek, ktory existoval len tym, ze som ho mal v mysli ako nieco abstraktne. Prave preto skoncilo drviva vacsina mojich blogov - pretoze ten clovek citajuci moje riadky sa staval v mnohych pripadoch az prilis konkretny. A tam koncila moja sloboda prejavu. Ked som uz nemohol pisat cokolvek co mi napadlo, pravdy, polopravdy i absurdne vymysly. Ked som uz nemohol pisat co si myslim a citim. Ked som musel prebrat za svoje slova zodpovednost.
Bol (ozaj, bol?) som mlady a hlupy (kto nebol?), a co som porobil a popisal, na to skoda spominat. Jednako som vsak pochopil, ze to bolo, chtiac nechtiac, mojou sucastou. A pokial chcem byt inym, clovekom, ktory zije hlboko v mojej hlave a vylieza len v hlboke (nielen) junove noci, pokial chcem byt tym, kym naozaj chcem v skutocnosti byt, musim sa pozriet do oci tomu, na co je skoda spominat. Poucit sa z minulosti a vziat si do batozka nie pretvarku, loz a falos, ale prave to dobre a vyrazit na vandrovku. Do buducnosti, do sveta, prec z miest, ktore poznam, prec od ludi, ktori ma poznali.
Vonku prsi uz niekolko dni a mne zacina zatekat do topanok. To je uz raz tak, ked nosite jeden par pridlho. Euforiu z tych par teplych dni, ked som na balkone sedel len v trenkach a pil chladene pivo vystriedala siva monotonnost rytmu kvapiek dopadajucich na parapetu. Kazde rano vstavam v presvedceni, ze az pozriem von oknom, ziadny svet tam nebude pretoze sa cely rozmocil, vpil do zeme a ostala po nom len velka machula. Ako list pisany atramentom, co je tazko citat, no luto zahodit. Clivo je cloveku v tomto meste, kde dosli farby.
Vonku prsi uz niekolko dni a mne zacina zatekat do topanok. To je uz raz tak, ked nosite jeden par pridlho. Euforiu z tych par teplych dni, ked som na balkone sedel len v trenkach a pil chladene pivo vystriedala siva monotonnost rytmu kvapiek dopadajucich na parapetu. Kazde rano vstavam v presvedceni, ze az pozriem von oknom, ziadny svet tam nebude pretoze sa cely rozmocil, vpil do zeme a ostala po nom len velka machula. Ako list pisany atramentom, co je tazko citat, no luto zahodit. Clivo je cloveku v tomto meste, kde dosli farby.
My Opera
