My OperaUnplugged jedinci
Monday, February 13, 2012 9:14:05 PM
Zvláštna zhoda okolností dala vzniknúť sústredku aké som ešte nezažil.
O desiatej v pondelok ráno som bol zbalený, batoh narvaný oblečením a jedlom, bežky navoskované na odhadovanú teplotu snehu na Plese, komp trávi posledné chvíle na nabíjačke.
V tejto chvíli plnej očakávania mi volá Kemo. Vraví, že je predpoveď na totálne mrazy, no a že to chce zrušiť. Zároveň sa pýta na môj názor. Ten je jasný, takže sa lúčime s tým, že sa poradí ešte s niekym. Informačný šum naberá na obrátkach keď mi píše Mišo, zatiaľ čo ja sa smutne dívam na pripravené bežky tešiace sa na upravené trate. Do toho mi píše Robo, že zmeškal vlak, a že príde neskor. Nervozita trvá asi pol hodinu, kedy sa dozvedám, že oficiálne sústedko je zrušené a pokračujú už len dobrovoľníci.
Nakoniec teda ideme. Prvá skupina čo prišla na chatu v zložení Ľudka, Kristína, David a ja zdárne nachádza kľúče od chaty na dohodnutom mieste a o tretej vybieha na prvú fázu. Ja si dávam uplne krásny beh bežík na Popradské po zimnej. Len si tak kluskám a premýšľam, že takto by som rád trávil čas celoročne
Cestou speť stretávam dievčence a tak aby som nebol zahanbený, dávam si ešte kolečko okolo plesa. Vymrzol som celkom kvalitne a preto sa zhodujeme, že dalsie dni vybiehame uz o druhej. Vecer sa do nášho kolektívu pripája Robo, no a spoločne trávime prvý večer premýšľaním, čo tu budeme týždeň takto sami robiť a jedením zázvoru. Ráno ideme až na Kristínu všetci na bežky. Trate upravené až gýčovito dobre. Snažím sa neopakovať svoje chyby a preto si dávam na úvod tri kolečká. Mládenci si dávali úseky, čo sa stalo vlastne tradíciou nasledujúcich dní Popoludní sa do nášho kolektívu pripája Tomáš a Mišo. Druhá fáza naplánovaná na druhú hodinu popoludňajšiu je v mojom podaní bežecká s volá sa: Skok. Posledný polkilák bol dost hlboký a tvrdý sneh. Aj som sa nie celkom silno naobedoval. Žalúdok prázdny a vodopád ešte daleko. V tejto chvíli som si ale položil otázku, čo by spravil taký Šmelo a tak pokračujem dalej. . V stave ľahkého žaketu som hned po dobehu šturil jeden vifon. Večer sa nesie v trochu optimistickejšom duchu, no a a zasa sa hecujeme so zázvorom. Další deň je to už optimistickejšie, no a aby tam bol nejaký progres, dávame s tomášom po 4 kolá. Kedže sa bežkovať velmi neviem, až po dvoch kolečkách zapájam do pohybu aj svaly na nohách. Dovtedy frčím viacmenej len na rukách a nohy si len prekladám. Z tohto vyplýva skutočnosť, že po obede som vcelku čarovný .
No ale tu prichádza môj prvý mocný beh pobytu. Deň predtým sme si s borcom s tygrým skokom povedali, že si dáme kiláky okolo malého plesa. Keby sme to nevyrozprávali každému, asi by sme sa na to vykašlali, ale takto to nešlo. Dokluskali sme si teda ku plesu, dali jedno zahrievacie kolečko, no a a potom to prišlo. V hlave mi prúdila len jedna myšlienka a to heslo pobytu. "Môžeš mať len jedno, výhovorky, alebo víťazstvá." Potom kolečko volne a zasa kilák. Takto sa to opakovalo 6 krát. Už naozaj dávno som nemal taky dobry pocit z nejakého behu ako z druhej polovice posledného rýchleho kiláku Za odmenu sme si teda dali ešte jedno voľné kolečko a na chate sme boli takí frajeri, že sme sa ani do dverí nevošli. To akurát začínajú prichádzať ludia, na oficiálne sústedko. V pondelok by som tomu neveril, ale bolo mi to trocha ľúto. Takto malo sústredko taký menšinový charakter. Komorný dalo by sa povedať. Žiadne vedenie. Klúče od chaty sme našli za jednou mrežou, chatára sme ešte ani nevideli. Na čase tréningu sme sa dohodli. Nemali sme žiadnu schodzu, žiadny plán, každý išiel čo ho napadlo. Mládenci išli oba večery do posilovne, nikto im na to nič nepovedal. Večer nebola porada, ale rozprávanie sa. Nebola premietačka. No vyzeralo to takmer ako zopár ľudí na lyžovačke v tatrách, až na to, že samovoľne sme už o desiatej spali a o deviatej ráno už bežali na trate. Prvý tréning pod njakým vedením bol až vo štvrtok. To som si dal nejaké okruhy, plus zopár hecovačiek do kopcov podľa skôr zmieneného hesla Kde tu zrazu sa nám na sústredku objavili dve zajimavé veličiny. Myhal a Davo. Mahala som na sústredku ešte nezažil, Dava už hej a svojou prítomnosťou ma veru potešil, kedže bežkovat sa mi už ajtak nechcelo a trochu som si poškodil jednu lyžiarku. Každopádne som vedel, že sa budem mať s kým hrať. Aby sme sa teda naladili na jednu vlnu, vo štvrtok vrámci snahy opraviť lyžiarku ideme hladať jedného uja na Solisko To bolo tak. Išiel som do dielne čo bola vedla našej chaty opýtať sa či majú zverák a nejaké drevené kvádre. Toť veci, čo som potreboval. Síce mali, ale nepomohlo mi to, tak ako som očakával a tak som dostal radu, že jeden lyžiarsky tréner býva v ŠKPčku, nech idem tam. O pol tretej teda bežím tam, aby som zistil, že chata je pod snehom a nefunkčna. Bežim, teda do vedlajšej, volajúcej sa Kosodrevina, tam na asi tretom poschodí nachádzam tetu, ktorá mi poradí, že taký ujo býva v penzióne Pleso. Bežím teda tam a tam mi teta na vrátnici vraví, že tu bývajú len akýsi pretekári a že tréner býva na Solisku. Pýtam sa teda, že či myslí solisko, ako ten kopec. Ona, že hej. S úsmevom sa ted lúčim, bežím na našu chatu a oznamujem, že bežím na Solisko, kto chce, nech ide so mnou. Podľa očakávania sa pripojil Davo a Šmelo. Pre istotu ešte kontrolujeme hotel solisko dole pri jazere ale po uistení, že ujo tam nebýva, ideme hore. Tempo nasadil kolega vcelku svižné. Pri mostíkoch vravíme šmelovi, že v záujme zmysluplneného tréningu bude vhodné, ked to v polke stočí na mostíky a že hore si vybehne inokedy. O 5 minút lutujem, ze som to neotocil aj ja . Tempo ktoré nasadil Davo sa mi v druhej polke nepozdáva a tak sa odhákujem a hore dobehnem po ňom. Ujo tam samozrejme nakoniec nebýva, bývajú tam jeho zverenci No ale čo, pekný výbeh za nami. V piatok ráno, sa venujeme testom v telocvični. Takáto zmena mi padla do noty. Člnkový beh, hod medicimbalom, steptest, skok z miesta do dialky a nakoniec brušáky, dve minúty naplno a kto dá viac. Chcel som aspon v jednej disciplíne zvítazit, nakoniec sa to podarilo v brušákoch . Mocny trening, pri ktorom som si natiahol stehno, zapečaťujeme troma kolami okolo plesa. Večerná fáza s, dalo by sa povedať už tradičným kolegom vedie na Skok. Tu to nehrotíme, pretože už deň vopred bola nadhodená myšlienka, čo podniknúť so sobotou. Stále sa mi to nepozdáva a nemám pocit, že na také niečo mám kapacity. Piatkový výklusík spojený s úvahami o zmysle života, vesmíru a vôbec bol zasa raz taký pre ktorý tak strašne rád chodím na taketo sústredká
V sobotu ráno teda uvažujem kolko vody budem potrebovat, lebo každý gram je drahý. Výbeh sme si stanovili na 8:30, aby sme to stihli pred obedom. Nohy najprv nechcú, ale pri Fise sú už relatívne v pohode. Pri prvom stĺpe stláčame stopky a ideme na to. Mám totálny rešpekt a preto mi vôbec neprekáža, že sme začali voľnučko. Zjazdovka je krásna, vyratrakovaná. Beží sa jedna radosť. Na chate sme akosi za 25:40. Troška čaju s jontom a frčíme dole. Pri druhom výbehu sa ku nám pripája Tomáš. Akurát má smolu, že prišiel troška neskôr ku stĺpu a tak nás prvú polku výbehu dobieha, následkom čoho sa odpeká. Pri tomto výbehu kecáme už pomenej. Čas máme asi o 40 sekúnd pomalší. Aj sme bežali tročka pomalšie a aj sneh už nebol taký dobrý. Hore v predsieni sa znova občerstvujeme, kúsok tyčinky, ponúknutý gel si nechávam na spodok, tesne pred tretím výbehom. Tretí štart od dolného stĺpu. Gel ma neskutočne nakopol. Prvú polku, po odbočku ku mostíkom udávam tempo. Beží sa mi uplne super, až sa bojím, kedy zhasnem. Po zákrute púšťam pred seba kolegu, držím ho po druhý horizont poslednej časti. Tam zisťujem, že na takéto tempo veru nemám a radšej zvolňujem. Myseľ sa odpútava od tela. Posledné 4 horizonty pre mňa prestávajú existovať, jediné, čo vnímam sú stopy v snehu, do ktorých sa triafam a pravidelné tempo behu. Oči sa od únavy z posledných dní zatvárajú, vietor pofukuje a ja stále vnímam len stopy v snehu a bežím ďalej. Nohy ma ale nesklamali a mňa z tohoto stavu preberá akýsi povedomý zvuk. Konečná sedačkovej lanovky. Stopy v snehu sa natiahli, tak sa hecujem a natahujem krok, aby som sa do nich vošiel. Hore dobieham v čase prakticky rovnakom ako pri prvom výbehu. Minútu za kolegom. Odmenou mi je po tretí krát pohľad na celé Nízke tatry,na čele s Kráľovou hoľou, gýčovito modrú oblohu a pocit, že na tento tréning si spomeniem vždy keď sa budem sám seba pýtať prečo vybieham v novembri do dažďa s čelovkou na hlave. Toto je pre mňa nový benčmark
Poobede ideme poklusať okolo plesa, no a nedela je labutia pieseň sústredka. Ako inak, výbeh na Solisko
O desiatej v pondelok ráno som bol zbalený, batoh narvaný oblečením a jedlom, bežky navoskované na odhadovanú teplotu snehu na Plese, komp trávi posledné chvíle na nabíjačke.
V tejto chvíli plnej očakávania mi volá Kemo. Vraví, že je predpoveď na totálne mrazy, no a že to chce zrušiť. Zároveň sa pýta na môj názor. Ten je jasný, takže sa lúčime s tým, že sa poradí ešte s niekym. Informačný šum naberá na obrátkach keď mi píše Mišo, zatiaľ čo ja sa smutne dívam na pripravené bežky tešiace sa na upravené trate. Do toho mi píše Robo, že zmeškal vlak, a že príde neskor. Nervozita trvá asi pol hodinu, kedy sa dozvedám, že oficiálne sústedko je zrušené a pokračujú už len dobrovoľníci.
Nakoniec teda ideme. Prvá skupina čo prišla na chatu v zložení Ľudka, Kristína, David a ja zdárne nachádza kľúče od chaty na dohodnutom mieste a o tretej vybieha na prvú fázu. Ja si dávam uplne krásny beh bežík na Popradské po zimnej. Len si tak kluskám a premýšľam, že takto by som rád trávil čas celoročne
Cestou speť stretávam dievčence a tak aby som nebol zahanbený, dávam si ešte kolečko okolo plesa. Vymrzol som celkom kvalitne a preto sa zhodujeme, že dalsie dni vybiehame uz o druhej. Vecer sa do nášho kolektívu pripája Robo, no a spoločne trávime prvý večer premýšľaním, čo tu budeme týždeň takto sami robiť a jedením zázvoru. Ráno ideme až na Kristínu všetci na bežky. Trate upravené až gýčovito dobre. Snažím sa neopakovať svoje chyby a preto si dávam na úvod tri kolečká. Mládenci si dávali úseky, čo sa stalo vlastne tradíciou nasledujúcich dní Popoludní sa do nášho kolektívu pripája Tomáš a Mišo. Druhá fáza naplánovaná na druhú hodinu popoludňajšiu je v mojom podaní bežecká s volá sa: Skok. Posledný polkilák bol dost hlboký a tvrdý sneh. Aj som sa nie celkom silno naobedoval. Žalúdok prázdny a vodopád ešte daleko. V tejto chvíli som si ale položil otázku, čo by spravil taký Šmelo a tak pokračujem dalej. . V stave ľahkého žaketu som hned po dobehu šturil jeden vifon. Večer sa nesie v trochu optimistickejšom duchu, no a a zasa sa hecujeme so zázvorom. Další deň je to už optimistickejšie, no a aby tam bol nejaký progres, dávame s tomášom po 4 kolá. Kedže sa bežkovať velmi neviem, až po dvoch kolečkách zapájam do pohybu aj svaly na nohách. Dovtedy frčím viacmenej len na rukách a nohy si len prekladám. Z tohto vyplýva skutočnosť, že po obede som vcelku čarovný . No ale tu prichádza môj prvý mocný beh pobytu. Deň predtým sme si s borcom s tygrým skokom povedali, že si dáme kiláky okolo malého plesa. Keby sme to nevyrozprávali každému, asi by sme sa na to vykašlali, ale takto to nešlo. Dokluskali sme si teda ku plesu, dali jedno zahrievacie kolečko, no a a potom to prišlo. V hlave mi prúdila len jedna myšlienka a to heslo pobytu. "Môžeš mať len jedno, výhovorky, alebo víťazstvá." Potom kolečko volne a zasa kilák. Takto sa to opakovalo 6 krát. Už naozaj dávno som nemal taky dobry pocit z nejakého behu ako z druhej polovice posledného rýchleho kiláku
Za odmenu sme si teda dali ešte jedno voľné kolečko a na chate sme boli takí frajeri, že sme sa ani do dverí nevošli. To akurát začínajú prichádzať ludia, na oficiálne sústedko. V pondelok by som tomu neveril, ale bolo mi to trocha ľúto. Takto malo sústredko taký menšinový charakter. Komorný dalo by sa povedať. Žiadne vedenie. Klúče od chaty sme našli za jednou mrežou, chatára sme ešte ani nevideli. Na čase tréningu sme sa dohodli. Nemali sme žiadnu schodzu, žiadny plán, každý išiel čo ho napadlo. Mládenci išli oba večery do posilovne, nikto im na to nič nepovedal. Večer nebola porada, ale rozprávanie sa. Nebola premietačka. No vyzeralo to takmer ako zopár ľudí na lyžovačke v tatrách, až na to, že samovoľne sme už o desiatej spali a o deviatej ráno už bežali na trate. Prvý tréning pod njakým vedením bol až vo štvrtok. To som si dal nejaké okruhy, plus zopár hecovačiek do kopcov podľa skôr zmieneného hesla Kde tu zrazu sa nám na sústredku objavili dve zajimavé veličiny. Myhal a Davo. Mahala som na sústredku ešte nezažil, Dava už hej a svojou prítomnosťou ma veru potešil, kedže bežkovat sa mi už ajtak nechcelo a trochu som si poškodil jednu lyžiarku. Každopádne som vedel, že sa budem mať s kým hrať. Aby sme sa teda naladili na jednu vlnu, vo štvrtok vrámci snahy opraviť lyžiarku ideme hladať jedného uja na Solisko To bolo tak. Išiel som do dielne čo bola vedla našej chaty opýtať sa či majú zverák a nejaké drevené kvádre. Toť veci, čo som potreboval. Síce mali, ale nepomohlo mi to, tak ako som očakával a tak som dostal radu, že jeden lyžiarsky tréner býva v ŠKPčku, nech idem tam. O pol tretej teda bežím tam, aby som zistil, že chata je pod snehom a nefunkčna. Bežim, teda do vedlajšej, volajúcej sa Kosodrevina, tam na asi tretom poschodí nachádzam tetu, ktorá mi poradí, že taký ujo býva v penzióne Pleso. Bežím teda tam a tam mi teta na vrátnici vraví, že tu bývajú len akýsi pretekári a že tréner býva na Solisku. Pýtam sa teda, že či myslí solisko, ako ten kopec. Ona, že hej. S úsmevom sa ted lúčim, bežím na našu chatu a oznamujem, že bežím na Solisko, kto chce, nech ide so mnou. Podľa očakávania sa pripojil Davo a Šmelo. Pre istotu ešte kontrolujeme hotel solisko dole pri jazere ale po uistení, že ujo tam nebýva, ideme hore. Tempo nasadil kolega vcelku svižné. Pri mostíkoch vravíme šmelovi, že v záujme zmysluplneného tréningu bude vhodné, ked to v polke stočí na mostíky a že hore si vybehne inokedy. O 5 minút lutujem, ze som to neotocil aj ja . Tempo ktoré nasadil Davo sa mi v druhej polke nepozdáva a tak sa odhákujem a hore dobehnem po ňom. Ujo tam samozrejme nakoniec nebýva, bývajú tam jeho zverenci No ale čo, pekný výbeh za nami. V piatok ráno, sa venujeme testom v telocvični. Takáto zmena mi padla do noty. Člnkový beh, hod medicimbalom, steptest, skok z miesta do dialky a nakoniec brušáky, dve minúty naplno a kto dá viac. Chcel som aspon v jednej disciplíne zvítazit, nakoniec sa to podarilo v brušákoch . Mocny trening, pri ktorom som si natiahol stehno, zapečaťujeme troma kolami okolo plesa. Večerná fáza s, dalo by sa povedať už tradičným kolegom vedie na Skok. Tu to nehrotíme, pretože už deň vopred bola nadhodená myšlienka, čo podniknúť so sobotou. Stále sa mi to nepozdáva a nemám pocit, že na také niečo mám kapacity. Piatkový výklusík spojený s úvahami o zmysle života, vesmíru a vôbec bol zasa raz taký pre ktorý tak strašne rád chodím na taketo sústredká V sobotu ráno teda uvažujem kolko vody budem potrebovat, lebo každý gram je drahý. Výbeh sme si stanovili na 8:30, aby sme to stihli pred obedom. Nohy najprv nechcú, ale pri Fise sú už relatívne v pohode. Pri prvom stĺpe stláčame stopky a ideme na to. Mám totálny rešpekt a preto mi vôbec neprekáža, že sme začali voľnučko. Zjazdovka je krásna, vyratrakovaná. Beží sa jedna radosť. Na chate sme akosi za 25:40. Troška čaju s jontom a frčíme dole. Pri druhom výbehu sa ku nám pripája Tomáš. Akurát má smolu, že prišiel troška neskôr ku stĺpu a tak nás prvú polku výbehu dobieha, následkom čoho sa odpeká. Pri tomto výbehu kecáme už pomenej. Čas máme asi o 40 sekúnd pomalší. Aj sme bežali tročka pomalšie a aj sneh už nebol taký dobrý. Hore v predsieni sa znova občerstvujeme, kúsok tyčinky, ponúknutý gel si nechávam na spodok, tesne pred tretím výbehom. Tretí štart od dolného stĺpu. Gel ma neskutočne nakopol. Prvú polku, po odbočku ku mostíkom udávam tempo. Beží sa mi uplne super, až sa bojím, kedy zhasnem. Po zákrute púšťam pred seba kolegu, držím ho po druhý horizont poslednej časti. Tam zisťujem, že na takéto tempo veru nemám a radšej zvolňujem. Myseľ sa odpútava od tela. Posledné 4 horizonty pre mňa prestávajú existovať, jediné, čo vnímam sú stopy v snehu, do ktorých sa triafam a pravidelné tempo behu. Oči sa od únavy z posledných dní zatvárajú, vietor pofukuje a ja stále vnímam len stopy v snehu a bežím ďalej. Nohy ma ale nesklamali a mňa z tohoto stavu preberá akýsi povedomý zvuk. Konečná sedačkovej lanovky. Stopy v snehu sa natiahli, tak sa hecujem a natahujem krok, aby som sa do nich vošiel. Hore dobieham v čase prakticky rovnakom ako pri prvom výbehu. Minútu za kolegom. Odmenou mi je po tretí krát pohľad na celé Nízke tatry,na čele s Kráľovou hoľou, gýčovito modrú oblohu a pocit, že na tento tréning si spomeniem vždy keď sa budem sám seba pýtať prečo vybieham v novembri do dažďa s čelovkou na hlave. Toto je pre mňa nový benčmark
Poobede ideme poklusať okolo plesa, no a nedela je labutia pieseň sústredka. Ako inak, výbeh na Solisko
