Skip navigation.

Španielsko 2006

16.7.2006 (nedeľa) – Špenát

Ešteže včera prišla Pavla s Honzou inak by som sa tu asi zcvokol nudou. Konečne sa niečo dialo a aspoň sa hýbali dvere. Včera prišli s nápadom, že uvaria cestoviny so špenátom. Tak sa už celkom teším, pretože proti špenátu mám predsudky z detstva a zistil som, že vlastne ani neviem prečo, pretože neviem ako špenát chutí.

Nakoniec to bolo skutočne dobré a i jednoduché. Takže s tým špenátom nie je nutné robiť psie kusy len preto, aby dostal nejakú rozumnú chuť.

15.7.2006 (sobota) – Faktické chyby

Presťahoval som sa v rámci bytu do „obývačky“. Dnes sa začnú pekné „škatulata hejbejte se“. V priebehu pár dní budem chvíľu tu a chvíľu tam. Celkom prča sa takto sa sťahovať hore-dole.

Prišla Pavla a tak som jej uvoľnil svoju miestnosť, aby mali s Honzou tak-nejak súkromie. Zo stanu a diek sme urobili záves, tak sa to dá vydržať i v našom malom skleníku – obývačke.

Večer sme vypadli do mesta. Samozrejme nie skôr ako o polnoci. Tento španielsky zvyk mi prišiel najprv divný, ale teraz som ho konečne naplno pochopil. Ono skôr to nemá ani zmysel. Buď je všade plno, alebo je dosť horúco na to, aby sa človeku nechcelo urobiť ani krok.

Zapadli sme do dopredu vybraného baru. Už minule sme okolo neho išli a vyzeral celkom slušne a dúfali sme, že by mohli dávať i dobré tapas. Tak sme sa „trošičku“ zmáýlili. V „Tlstej rybe“ skutočne dávajú tapas, ale také malé, trápne tapas. Nakoniec sme si dali po jednom pivku (než sme zistili, čo dávajú za tapas) a odišli sme. Opäť pekne do „Tigra“ aby sme si aspoň trošku spravili chuť.

Do „Tigra“ sa očividne musí prísť až po polnoci. Za prvé, je tam miesto. Nie veľa, ale je. No a za druhé, tapas sú minimálne o polovicu väčšie a lepši ako niekedy o ôsmej, desiatej. Trošku sme si teda spravili chuť a dali sme sa na ústup.

Takže faktická poznámka k sprievodcovi „Turistický průvodce – Madrid a okolí“: nie „Tlstú rybu“ ale „Tigra“ nesmiete minúť!

14.7.2006 (piatok) – Pracovný deň

Hmmm, už aby tu bola sestra a vypadli sme niekam preč, pretože už začínam sám od seba pracovať. To už sa musím poriadne nudiť. Až ma to začne i baviť, tak už to bude kríza najväčšia.

13.7.2006 (štvrtok) – Prší, prší,... a ja si idem oči vyočiť

Po dvoch dňoch pod mrakom, ale neskutočných horúčavách sa dnes spustil konečne lejak. Panečku! Pozeral som na tu prietrž mračien ako vyoraná myš. Keď „konečne“ prestalo to neuveriteľné prudké dažďové prekvapenie, tak ulice boli skoro celé vlhké. Nájsť suché miestečko bol skutočne problém.

To zas bola prietrž mračien, ako sa patrí!!!

12.7.2006 (streda) – Ach tá blbosť (a lenivosť)

Tak som sa zas dnes trošku zasmial. Bohužiaľ na svoj účet a bol to trošku trpký smiech. Jedno tvrdia zákony, jedno úrady, a svoje si hudrú zamestnávatelia. No trošku som si teraz zavaril.

Keď sme sem prišli, tak som chcel zájsť na cudzineckú políciu a vybaviť si kartu cudzinca. Akosi sa mi stále nedarilo (v preklade – nechcelo sa mi) sa tam dostať. Pôvodne som si ju chcel vybaviť len kvôli práci na leto. Keďže 1. mája sa pre Českú Republiku otvoril španielsky trh, tak som to už nepovažoval za dôležité a aj nám povedali, že bude stačiť pas. Áno, to je teória.

Tak nejako je to všetko pekné a je to pravda, len nie všetci zamestnávatelia o tom vedia, ale lepšie povedané i keď to dobre vedia, tak majú svoju „podnikovú politiku“ a bez tej karty ani ťuk. Samozrejme sú takí, ktorí to vedia a nie je to problém. Ale zatiaľ som na takých nenarazil.

Nabehol som dnes do McDonaldu a za päť minút som bol vonku. Prvých pár otázok bolo jednoduchých. Pracovné povolenie mám, Seguridad Social tiež, atď. „A máte N.I.E. resp. kartu cudzinca?“ „Má mi prísť do mesiaca“ „Aha, tak to je mi ľúto, naša politika ... bla, bla, bla ...“ A bol som vonku.

Je fakt, že mi chvíľu trvalo, než som donútil web McDonaldu, aby akceptoval moju prihlášku. Majú tam políčko, kde je potreba toto číslo vyplniť. Napísal som tam X0000000 a tváril som sa, akoby nič.

Cestou domov som zašiel ešte do ďalšej agentúry. Tam mi povedali, že ma radi zaregistrujú. Všetky papiere sú v poriadku. Ale bez N.I.E. mi nemôžu nič vyplatiť. Hmmm, tak som zase za sebou zatvoril dvere.

No čo už, to je cena za hlúposť a lenivosť. Nabudúce si dám sakra pozor, aby som si takto nenabehol.

11.7.2006 (utorok) – Telefonát #2

Konečne som sa dostal z totálnej letargie, čo ma opantala v poslednej dobe. Od konca školy som sa nedokázal na nič poriadne sústrediť a nič poriadne robiť. Samozrejme som sa vŕtal v inzerátoch, ale to je práca-nepráca. Čokoľvek iné ma jednoducho nebavilo a prišlo mi ako ukrutná pomsta bohov, že ma vôbec napadlo niečo také robiť.

Ráno som vstal skoro až veselo pred desiatou. A už okolo 11 som pekne poslušne premýšľal a pracoval. To prekvapilo i mňa, tak som si pre istotu oddýchol, aby som nebol potom veľmi uťahaný. Nakoniec to pokračovalo celý deň (neurobil som toho oveľa viac ako normálne, ale neštvalo ma to).

Najlepší bol telefonát z McDonaldu. Hi, hi, hi... Zdvihol som a nejaká ženská na mňa spustila monológ. Prvú vetu som ani nezaregistroval v druhej som už postrehol slovo „práca“ a nakoniec povedala „záujem“. Odkýval som len „sí, sí“ a spustila ďalej. Takto pokračovala ešte chvíľu a ja som bol úplne stratený, pretože som nemal tušenie kto volá, z akej firmy a kde ta firma je. Pekne som sa zahral na blbčeka a nechal si tieto podstatné info zopakovať. Tak nakoniec som sa dozvedel, že mám zajtra o 6 večer (vďakabohu o 6 ráno to byť nemôže) pohovor.

Tak idem šprtať slovíčka, ako olej, drhnúť, umývať, špina a podobne. Môže sa stať, že to bude nadlho moja celodenná zábavka.

10.7.2006 (pondelok) – Pečenie za živa

Dnes (spať som išiel okolo pol jednej, ale o pol tretej som bol ešte hore – a to nepretržite) som mal po prvý krát problém zaspať kvôli teplu. Nepomohla ani teplá sprcha ani čaj nič. Jednoducho bolo horúco. Už sa teším, až teplota stúpne ešte o ďalších pár stupňov nahor.

Celý deň som sa pekne opekal a podľa okolnosti som len zo seba nechal trošku odkvapkať a otočil som sa, aby sa opekal rovnomerne. Hnus. Mám pocit, že pojem roztiecť sa nevznikol len tak náhodou, pretože za chvíľu tak asi skončím.

9.7.2006 (nedeľa) – Projekty

Ráno som sa naštval a dočítal som konečne knižku. Už ju mám rozčítanú strašne dlho. Veľmi zle sa mi číta a nemohol som sa nijak dostať ku koncu. Dnes som ju nezatvoril a neodložil, kým som si neprečítal i posledné písmenko.

Leto sa začína vyfarbovať. Akosi máme len mesiac na to aby sme odovzdali jeden projekt. Ako to tak vyzerá, tak som si to spočítal veľmi, veľmi zle a neostane mi nič iné, len pracovať na tomto projekte. Blbé je, že by som k tomu rád chodil i do práce. Nie je mi jasné, ako toto skĺbim. Na druhú stranu, s mojím tohtoročným šťastím na hľadanie práce to možno až tak nebude taký problém.

Nebude problém ako dopadne leto, ale problém bude, ako dopadne moja peňaženka...

8.7.2006 (sobota) – „Chrááá, pfííí, chrááá, pfííí...“

Oj ci bisťu, ale som si pospal. Bolela ma večer hlava a tak som zaľahol už okolo 11 večer. Keď som sa po prvý krát prebral, tak bolo niečo okolo 10 a keď som sa definitívne dostal z postele, už bola viac ako polovica dňa v ťahu.

Nezostávalo nič iné, len skontrolovať ďalšiu várku inzerátov. Prehrabal som sa tým a našiel som i pár prací, ktoré by mi možno i sadli. Lenže kto sa má trepať dve hodiny do práce a z práce, 4 krát prestupovať? Vyšiel by som pred 6 a vrátil by som sa po 21, keby som mal šťastie a neboli žiadne stávky, problémy s vlakmi a nemusel by som čakať. To mi nepríde ako skvelá ponuka.

7.7.2006 (piatok) – „Dobrý! Nepoznávate ma?!“

Ajéje. Keď chodím po Humennom a niekto ma pozdraví, tak mi to nepríde divné (no, ehm, dnes už možno i áno, ale predtým, než som odtiaľ zmizol). To že sa mi to stáva v Plzni je skoro samozrejme. Stane sa to i sem tam v Prahe, ale je to skôr náhoda (ako posledný krát, keď som bol neohlásene v Prahe, prechádzam križovatku a prvé auto čo tam o pol 11 v noci zastavilo bol kámoš, ktorého som už pekne dlho nevidel – tak sme pokecali, kým mal červenú). Stalo sa mi to už v Košiciach, Prešove a dokonca i Bratislave.

Ale že sa mi to začína stávať i tu, v Madride, tak to je mazec.

Išiel som si len tak do mesta. Potreboval som kúpiť nejaký pozdrav. Spojne si ťapem a čítam inzeráty nalepené na vchodoch a kaviarničkách, na ušiach sluchátka a hrá mi rádio. Skoro pohoda.

Zrazu ma osloví nejaká paní a odušu ma zdraví. Najprv som si myslel, že je to klasická predavačka-zaklínačka (dá do ruky kus trávy a keď človek nezaplatí, tak preklína a zaklína). Nesmelo som sa usmial a chcel som pokračovať ďalej – jednoducho bláznivá ženská.

„Dobrý! Nepoznávate ma?! Bývate predsa na Los Molinos.“ Po tom som vypleštil oči. Nebyť dobre uviazané niekde v hlave, tak mi vypadnú. Po chvíľke trápenia mi došlo, že je to naša upratovačka. Sem tam ju stretnem, keď niekam idem. Pozdravím a idem ďalej. Upratuje zrejme väčšinu vchodov v okolí. Skutočne som nepočítal s tým, že ma osloví uprostred Madridu.

Tak som zvedavý, kto bude ďalší...