My OperaHradisko: Svahovačka Stromovačka
Wednesday, March 8, 2006 9:34:06 AM
Lietanie na Hradisku bolo pre mňa výnimočné. Prvý krát som lietal na novom padáku, prvýkrát som lietal po kurze, prvýkrát som sa premával v svahovom prúdení hore dole a prvýkrát som zastromoval. Ako sa to všetko zomlelo?
S Tommym a s Tiborom sem ráno okolo jedenástej vyštartovali z Bratislavy a o chvíľočku sme stáli pod Hradiskom. Vybrali sme z auta batohy a poďho šlapať na kopec. Sneh bol tvrdý, ale slniečko už svietilo silnejšie. Okrem kvapiek potu na čele pri stúpaní nám tak pri letoch prinieslo aj pár termických ministúpaní. Na štartovačke s chalani poznamenali, že SHMU predpoveď celkom nevyšla a severný vietor je trochu šibnutý západným smerom. Štartujem tak smerom na "kratšiu stranu" kopca, na ktorú fúka vietor.
Posledne som zdvíhal padák nad hlavu na Chopku. Päť mesiacov dozadu. Aké to bude teraz? V duchu som rád že chalani zvolili Hradisko - cvičný kopec. Rozprestieram padák a hotujem šnúry. Pripínam ich k sedačke a sledujem ako štartujú Tommy s Tiborom. Ostávam na kopci sám. Volím klasický dopredný štart, rozbieham sa, padák sa drží nad hlavou a už ma dvíha. Prepletám nožičkami - už blízko hrany štartovačky - a letím! Šťastlivo som minul všetky kríčky aj veľkú Borovicu.
Výborne to lietalo Tiborovi - držal sa dlho pred kopcom, lietať hore dole, až cely zozimený pristál znovu na štartovačke. Tommyho nosilo tiež - dokonca sa mu podarilo vystúpať pekných 150m nad štart a z diaľky uvidel pod sebou letieť turbolet.
Môj prvý let bol krátky. Urobil som pár zátačiek a už pristával na štarte. Pri druhom lete som si začal viac veriť - odštartoval som na križák a hneď vletel do stúpania. Svahoval som pred kopcom a občasné ministupáčiky ma vynášali vždy o kúsok vyššie. Dovolil som si vytiahnuť fotoaparát a spraviť pár fotiek.
Nič netrvá večne - vždy keď som zaletel za borovicu klesal som viac. Pristál som pod lesom a znovu šlapal hore. Tu mi Tommy ukázal dobrú fintu - dať si zbalený padák na sedačku a spolu si ju dať takto s padákom na chrbát. Sedačka vám tak nenaráža do kolien a šlape sa omnoho pohodlnejšie.
Po treťom štarte som zastromoval - či presnejšie zakríčkoval. Najprv som svahoval hore dole aj pozoroval Tommyho, ktorý dosahoval svojich 150 m nad štartom. Nad štartom som sa nachádzal aj ja, ale nie až tak vysoko. Chcel som urobiť 360ku tak, aby som preletel znovu ponad štart, alebo na ňom pristál. Zatočil som teda za borovicu. Ocitol som sa po vetre a nabral rýchlosť. Točím, ale som nejako nízko. Vidím že to už asi nevydá a tajne dúfam že kríčky nejakým zázrakom líznem. O pol sekundy dúfam, že aspoň padák padne za ne. Skoro. Ostávam visieť v sedačke na zemí a môj veľmi zachovalý second-hand Atis si odpočíva na kríčkoch len kúsok odomňa. Chalani hneď dobehli na pomoc.
Ako sme si to znovu prebrali v reštike v Novom meste, som si znovu uvedomil moju chybu. Ako Tibor poznamenal, V mieste za borovicou začal vietor obtekať kopec - a o žiadnom stúpaní tam nemohlo byť ani reči. Na plnú zatáčku som mal pritom príliš malú výšku. Takejto chybe by určite predišla skúsenosť, no stačilo trošku trochu porozmýšľať a nemuseli by sme ťahať Atis z kríkov. Volanie Tibora „to by som neriskoval“ som žiaľ prepočul.
Tibor a Tommy, skúsený to lietači mali na rozdiel odomňa so sebou pílky. Po zhruba hodine sa nám podarilo vyslobodiť všetky šnúry aj padák. Ďalšiu polhodinu sme vymotávali vetvičky zo šnúr a rozmotávali ich. Chalani mi pri tejto peripetii veľmi ochotne pomáhali za čo sa im chcem aj na tomto mieste poďakovať. Tommy ma ešte odštartoval a tak sme zleteli všetci náš posledný let tento deň. Že sa na kopec ešte ten večer vrátime, sme ešte netušili.
V Novom meste sme relaxovali v reštaurácii a rozoberali lietanie. Do výšky nás nenosilo len svahové prúdenie, ale aj malé stupáčiky na ktoré rozdúchavalo marcové slniečko. Aj ja som mohol pozorovať, že ma to kde tu zdvíhalo - vrchlík išiel raz dozadu, inokedy keď som stupáčik prešiel sa posunul dopredu. Lietanie si pochvaľovali veľmi aj Tibor s Tommym, ktorý sa dokázali držať vo vzduchu veľmi dlho. Niekedy keď sme v reštaurácii končili si Tibor spomenul, že kde sú pílky. Odpoveď na otázku nebola ťažká. A tak nás čakala romantická prechádzka pri svetle mesiaca hore na Hradisko. Z kopca bolo vidieť svetielka dedín naokolo, auto osvetľujúce svojim kužeľom svetiel tmavé pole, ako aj nasvietené bralá hradu Beckov. Pílky našiel Tibor ležať pekne jednu vedľa druhej - ako povedal "ani im smutno nebolo". Zobrali sme ich a uvažovali, že v zlatistom svite mesiaca by sa dal aj teraz kopec zlietnuť. K autu sme zišli rýchlo a potom nás Tommy odviezol až späť do Bratislavy.
S Tommym a s Tiborom sem ráno okolo jedenástej vyštartovali z Bratislavy a o chvíľočku sme stáli pod Hradiskom. Vybrali sme z auta batohy a poďho šlapať na kopec. Sneh bol tvrdý, ale slniečko už svietilo silnejšie. Okrem kvapiek potu na čele pri stúpaní nám tak pri letoch prinieslo aj pár termických ministúpaní. Na štartovačke s chalani poznamenali, že SHMU predpoveď celkom nevyšla a severný vietor je trochu šibnutý západným smerom. Štartujem tak smerom na "kratšiu stranu" kopca, na ktorú fúka vietor. Posledne som zdvíhal padák nad hlavu na Chopku. Päť mesiacov dozadu. Aké to bude teraz? V duchu som rád že chalani zvolili Hradisko - cvičný kopec. Rozprestieram padák a hotujem šnúry. Pripínam ich k sedačke a sledujem ako štartujú Tommy s Tiborom. Ostávam na kopci sám. Volím klasický dopredný štart, rozbieham sa, padák sa drží nad hlavou a už ma dvíha. Prepletám nožičkami - už blízko hrany štartovačky - a letím! Šťastlivo som minul všetky kríčky aj veľkú Borovicu.
Výborne to lietalo Tiborovi - držal sa dlho pred kopcom, lietať hore dole, až cely zozimený pristál znovu na štartovačke. Tommyho nosilo tiež - dokonca sa mu podarilo vystúpať pekných 150m nad štart a z diaľky uvidel pod sebou letieť turbolet.
Môj prvý let bol krátky. Urobil som pár zátačiek a už pristával na štarte. Pri druhom lete som si začal viac veriť - odštartoval som na križák a hneď vletel do stúpania. Svahoval som pred kopcom a občasné ministupáčiky ma vynášali vždy o kúsok vyššie. Dovolil som si vytiahnuť fotoaparát a spraviť pár fotiek.Nič netrvá večne - vždy keď som zaletel za borovicu klesal som viac. Pristál som pod lesom a znovu šlapal hore. Tu mi Tommy ukázal dobrú fintu - dať si zbalený padák na sedačku a spolu si ju dať takto s padákom na chrbát. Sedačka vám tak nenaráža do kolien a šlape sa omnoho pohodlnejšie.
Po treťom štarte som zastromoval - či presnejšie zakríčkoval. Najprv som svahoval hore dole aj pozoroval Tommyho, ktorý dosahoval svojich 150 m nad štartom. Nad štartom som sa nachádzal aj ja, ale nie až tak vysoko. Chcel som urobiť 360ku tak, aby som preletel znovu ponad štart, alebo na ňom pristál. Zatočil som teda za borovicu. Ocitol som sa po vetre a nabral rýchlosť. Točím, ale som nejako nízko. Vidím že to už asi nevydá a tajne dúfam že kríčky nejakým zázrakom líznem. O pol sekundy dúfam, že aspoň padák padne za ne. Skoro. Ostávam visieť v sedačke na zemí a môj veľmi zachovalý second-hand Atis si odpočíva na kríčkoch len kúsok odomňa. Chalani hneď dobehli na pomoc.
Ako sme si to znovu prebrali v reštike v Novom meste, som si znovu uvedomil moju chybu. Ako Tibor poznamenal, V mieste za borovicou začal vietor obtekať kopec - a o žiadnom stúpaní tam nemohlo byť ani reči. Na plnú zatáčku som mal pritom príliš malú výšku. Takejto chybe by určite predišla skúsenosť, no stačilo trošku trochu porozmýšľať a nemuseli by sme ťahať Atis z kríkov. Volanie Tibora „to by som neriskoval“ som žiaľ prepočul.Tibor a Tommy, skúsený to lietači mali na rozdiel odomňa so sebou pílky. Po zhruba hodine sa nám podarilo vyslobodiť všetky šnúry aj padák. Ďalšiu polhodinu sme vymotávali vetvičky zo šnúr a rozmotávali ich. Chalani mi pri tejto peripetii veľmi ochotne pomáhali za čo sa im chcem aj na tomto mieste poďakovať. Tommy ma ešte odštartoval a tak sme zleteli všetci náš posledný let tento deň. Že sa na kopec ešte ten večer vrátime, sme ešte netušili.
V Novom meste sme relaxovali v reštaurácii a rozoberali lietanie. Do výšky nás nenosilo len svahové prúdenie, ale aj malé stupáčiky na ktoré rozdúchavalo marcové slniečko. Aj ja som mohol pozorovať, že ma to kde tu zdvíhalo - vrchlík išiel raz dozadu, inokedy keď som stupáčik prešiel sa posunul dopredu. Lietanie si pochvaľovali veľmi aj Tibor s Tommym, ktorý sa dokázali držať vo vzduchu veľmi dlho. Niekedy keď sme v reštaurácii končili si Tibor spomenul, že kde sú pílky. Odpoveď na otázku nebola ťažká. A tak nás čakala romantická prechádzka pri svetle mesiaca hore na Hradisko. Z kopca bolo vidieť svetielka dedín naokolo, auto osvetľujúce svojim kužeľom svetiel tmavé pole, ako aj nasvietené bralá hradu Beckov. Pílky našiel Tibor ležať pekne jednu vedľa druhej - ako povedal "ani im smutno nebolo". Zobrali sme ich a uvažovali, že v zlatistom svite mesiaca by sa dal aj teraz kopec zlietnuť. K autu sme zišli rýchlo a potom nás Tommy odviezol až späť do Bratislavy.
