Naťa

Odchádzam, opúšťam budovu, ale pre dnešok to zďaleka nekončí. Skočím na obed, mám hlad. Dôjdem tam, našťastie sa tam nestoja fronty, vybalím tú správnu kartu zo všetkých asi desiatich čo mám v peňaženke (pamätám si, ako ohromne ma potešilo na zápise, keď nám ujo vravel, že ak si vybavíme ISIC, nebudeme musieť mať žiadne ďalšie karty.......sľuby. Onen ISIC, ďalšie dve zľavenky na vlak (k tejto epizóde sa možno vrátim, ale nemám náladu sa z monotónnej letargie vytočiť do zlosti), karta do menzy, do mediotéky na kopírku (opäť drsný odrb, do mediotéky nám učitelia dávajú papiere na okopírovanie, nemôžu sa odtiaľ vynášať - išla by som si ich ofotiť do edičního centra, kde si to môžem dať obojstranne za 1,50 jednostrannú kópiu a 2,5 obojstranne, no v tej slávnej mediotéke si nemôžem kopírovať za hotové, musím si kúpiť kartu, verím, že mi zálohu na konci roka vrátia a nenechajú mi kartu, že je môj majetok, nedá sa kopírovať obojstranne, tak mám absolútne zbytočne v zošite, obrazne povedané, namiesto 30 papierov 60, samozrejme, však šporíme papier, neplytváme, veď škola je aj v nejakom programe na recyklovanie surovín, a ešte k tomutp všetkému, kópia stojí 1,80), kolejenka.
Neodbočujem, stojím v jedálni, strčím ju do čítačky, teta na mňa zjačí vedľa, ani servítky tam niekedy nemajú, idem teda vedľa, druhá, milá teta mi dá jesť, aspoňže tak, čajík, sadám si za stôl, že idem papať...
Nebolo to úspešné. Polievka strašne páchla (neviem, ako ostatným, no mne rozhodne), prekonala som svoj odpor, však hlad, polievka sa predovšetkým je, tak som zahrábla do taniera a papule...
Šalát. Tentokrát nebol až tak presolený ako minule, dalo sa to, rožok to istil. Skrátka ani táto, poväčšinou veľmi príjemná časť dňa ma neukojila.
CHvíľu času a zas bude treba ísť do školy. Ani na kávu nie je čas! Presúvam sa, však prežijem to nejak, nemôžem len tak neprísť, musím šetriť absencie na príjemnejšie veci. Je čas, tak sa hosnažím využiť a idem si kúpiť niečo jesť. V obchode skoro z rána zvyknú byť ľudkovia nakupujúci si do vlastných obchodov, že 20 chlebov a pod, vtedy to je skutočne pôžitok, no ašťastie už nie je ráno, už sa to dá, stihnem aj na hodinu. Joj, ale ako sa mi nechce! Drsný nezáujem mnou hlodá, duševná neprítomnosť našťastie nie je tak ťažko postihovaná ako fyzická, uvedomujem si, že to v tom prípade nemá absolútne žiadny zmysel, strata času, sedieť a snívať si môžem aj na koleji a nemusím pre to ani polohodinu len tak prekráčať po chodníku.
Sedím, čučím na hodinky, ponáram sa do svojej hladiny, ešteže som taká nekonfliktná a nenápadná, nikto odo mňa nič nechce, zimujem tam, ale aj tak to trvá strašne dlho. Preč, prosím, fakt prosím! Ešte nie. ANi teraz. Neskôr..... čím viac očakávam koniec, o to častejšie hľadím na časy, aj dva razy za minútu, čo by som bez nich robila? Počas ktorejkoľvek časti dňa ak nemám na ruke hodinky som z toho nervózna, jedine v noci, keď idem na záchod, som sa odnaučila na ne pozerať, veď to nie je podstatné. Jedine za predpokladu, že sa blíži hodina zvonenia budíku, aby nezačal vydávať tie neznesiteľné zvuky práve keď budem využívať sociálne zariadenie. Ešte stále čakám. A aj dlho budem.