Naťa

Sobota 16. 7. 2011, Košice - Ľvov
Za začiatok nášho niekoľkodňového výletu po dohovore definovaného ako sightseeing možno určiť kupovanie lístkov v sobotu napoludnie. Viaže sa k tomu pre mňa obzvlášť nepríjemná Drenčova riekanka, kvôli ktorej som práve ja bola vydedená z kolektívu do vedľajšieho vozňa a strávila som noc v spoločnosti dvoch postarších dám, ktoré ma ako svoju vlastnú ponúkli koláčikmi a pripravili mi lože. Tety boli síce fajn, ale nič moc. V noci sa všetkým vagónom úspešne podarilo prekročiť hranicu a vymeniť podvozok.

Nedeľa, 17. 7. 2011, Ľvov
Ráno pred príchodom do Ľvova som sa chcela presunúť vedľa ku všetkým svojim kamarátom, no oni neboli vedľa. Medzi nás pripojili asi 5 ďalších vagónov do Moskvy, Kyjeva, z Bratislavy,... a nebolo jednoduché vysvetliť všetkým týmto sprievodcom, že hľadám druhý vagón idúci z Košíc, keďže poniektorí mi tvrdili, že taký v súprave vôbec nie je.
Na stanici v Ľvove sme poniektorí hneď zmenili peniaze, aby sme mali na lístky do Odesy, ktoré neboli.

Net biľety.

Poslali nás do predpredaja v meste na Rynku, možno sa nám niečo niekam ujde. Dopoludnie v Ľvove možno popísať motýlikom, ktorého uzlovým bodom bola práve táto predajňa. Zavítali sme tam asi trikrát v nádeji na lepšie vyhliadky. Čas pomedzi sme využili na prehliadku centra Ľvova vraj zapísaného v Unescu. Našim prvým zdolaným vrchom bola miestna fontána s exotickým východným nádychom.
S predsudkom, že na Ukrajine je lacno, sme zavítali do reštaurácie v centre mesta. Naše očakávania však ukrajinská pokroková spoločnosť vyvrátila a dokázala nám svoju silu predovšetkým na sedemsto šesťdesiatich gramoch koláčikov.
V Ľvove sme vyliezli na miestny vyhliadkový kopec a na vežu radnice, kde sme dali symbolický aperitívček. Zdolávanie vrcholov nemôžeme oželieť ani v meste.
Najpríjemnejšou časťou tohto dňa bolo symbolické posedenie pred hrobom Anatolija Vasiljeviča. Po náročnom dni sme na Ličakovskom cintoríne našli v tieni stromov hľadaný pokoj. A miestny záchod bolo jedinou vecou, ktorú našli naše dámy na Ukrajine práve za jednu hrivnu.

Podvečer sme sa ubytovali v hosteli Ševčenko (či Sun?). V štrnásťmiestnej izbe s nami spali po jednom černochovi a Slovincovi na motorke a štyria Poliaci. Na 31 ľudí bol jeden záchod spojený so sprchou. Ako pozornosť podniku sme dostali po miestnom pive Ľvivske.
Po večernej dlhotrvajúcej očiste sme sa pobrali na chvíľu vonku korzovať na Rynok, kde sa Drenčo zapáčil nejakému Ukrajincovi a chcel sa s ním skamarátiť. Nie a nie pochopiť, že my nie sme Nemci.
Čo sa dialo neskôr večer zostalo aj mne tajomstvom.








Pondelok 18. 7. 2011, Ľvov - Vapniarka - Odesa
Ráno sme sa iba pozbierali a išli na vlak do Vapniarky, kam s anám podarilo zohnať lístky. Na moje počudovanie sme napoludnie cestovali spacím vagónom. Vo vlaku bolo neuveriteľne horúco a poväčšinou sa nedali otvoriť okná. V tom teple sa všetci potili a podľa toho tam aj smrdelo. Cestovanie v mojom podaní sa odohrávalo v snoch, zaplatené spanie predsa neprebdiem. Počas našej asi päťhodinovej cesty sme mali nejakom mestečku dvadsaťminútovú prestávku. Mohli sme vyliezť zvlaku nadýchať sa na vzduch a na peróne si kúpiť žlté jabĺčka, marhule alebo pirôžky.
Štyri hodiny do odchodu vlaku do Odesy sme strávili vo vapniarkskej krčme. Podporiť miestne reštauračné zariadenie nám prišlo v danej situácii najlepšie, jednak aj preto, že vo Vapniarke zrejme nič väčšie a zaujímavejšie ako kilometrový perón nebolo. Večer o jedenástej sme nastúpili do vlaku smerujúceho do druhého cieľa našej cesty, do Odesy.

Utorok 19. 7. 2011, Odesa
O trištvrte na päť ráno sme dorazili do mesta geroj - Odesy. Miestna železničná stanica bola veľkolepá, obrovská, niečo úplne iné, ako stanice na Slovensku. Peróny boli tak vysoké, že ic Kaťa trefne pomenovala ako bazény. Naše prvé kroky smerovali do špinavého staničného parku, kde sme sa najedli a následne poniektorí zamierili do McDonaldu na rannú hygienu. A započali sme našu púť Odesou. Pred siedmou bolo mesto ešte mŕtve, ale čakajúc pred McDOnaldom ma zaujali miestne električky. Šoférky (3 zo 4 kusov) na zastávke vystúpili a takou palicou si vyhodili výhybku.
Našim hlavným ranným cieľom boli Potemkinove schody. Kým sme k nim však dorazili, Drenča stihla štípnuť do prsta na nohe zo spodnej strany osa. Neboli to ale jediné šelmy, ktoré sme v to ráno postretli, spoza každého schodišťa či plotu na nás číhali početné mačičky, ktorých sme si až do konca pobytu užili v akejkoľvek podobe tak akurát dosť. Mojim nešťastím a zároveň detským hrdinstvom bol vyobrazený kolotoč. Ten pekelný stroj sa sám nezastavil, došlo to až tak ďaleko, že som sa začala báť o svoje jediné raňajky: tvrdšiu bagetu a kuraciu nátierku.
Potemkinove schody na mňa nijak nezapôsobili. Nezačínali od mora, ale od hlavnej cesty a veľkolepo vyzerajú iba na leteckých fotkách, keď divák nevidí, necíti a nepočuje rachot a smrad prechádzajúcich áut. Možno za to môže aj nevyspatosť, keď neboli splnené základné telesné potreby, o duševných či kultúrnych dedičstvách nemohla byť ani reč. Spalo sa na nich zle, boli príliš tvrdé.
Po niekoľkýkrát sme sa vrátili naspäť na stanicu a zisťovali sme, kam ďalej, resp. ako domov. 666 hrivien do Košíc bolo príliš, tak sme sa rozhodli radšej zainvestovať do Ľvova. Na pohodlnom gauči v klimatizovanej hale sme prejednali, čo s načatým dňom. Rozhodli sme sa pre katakomby neďaleko Odesy. Podzemné chodby bývalej bane majú vraj 3000 km a 5000 východov a počas vojny sa tam skrývali partizáni, medzi nimi aj nejaký Slovák, ktorý na stene zanechal svoje posolstvo. Vstupné stálo namiesto 13 hrivien 30, ale stálo to za to. Aspoň tam bol chládok.

Podvečer po návrate z katakomb sme začali hľadať bývanie. Ubytovali sme sa u takého uja v komnatke neďaleko stanice, kde bolo strašne horúco a permanentne nám tam fúkal ventilátor. Dali sme sa do poriadku a išli sme sa vykúpať do Čierneho mora. Až na to, že pláž bola piesočná a poniektorí sme si na nej porezali nohy a dezinfikovali vodkou, vo vode bolo veľa zelených rastliniek, voda bola špinavá a pivo drahé, to bolo vcelku fajn. Dalo sa tam skákať z takého móla a prechádzať sa v mori po takom vale.

Po návrate z pláže sme sa všetci ôsmi poumývali a pomaly sme sa začali zberať niekde na večerný program. Po náročnom dni na nohách sme boli dosť uťahaní, trvalo nám to. Vychystali sme sa na tú istú pláž, kde sme sa boli kúpať, v nádeji, že to tam bude žiť, ale okrem troch či dvoch dotieravým Rusov tam nebolo nič. Jedine my s Hankou sme si splnili sen a na prírodno sme sa kúpali pod hviezdami v Čiernom mori. Večer sa končil rôznymi názormi, no aspoň sme všetci bez ujmy dorazili.

Streda 20. 7. 2011, Odesa - Vilkovo
Ráno sme chceli ísť do Vilkova člnkovať sa do delty Dunaja, ale opäť to nebolo jednoduché, neboli lístky. Ako vždy doteraz, nejako sa to vyriešilo, necestovali sme priamo, ale s prestupom s išli sme popri hranici s Moldavskom. Skrsla v nás myšlienka ísť domov cez Kišiňov, ale už sme mali zakúpené lístky z Odesy do Ľvova na nasledujúci večer. Na päťhodinové člnkovanie sa deltou Dunaja sme sme išli spoločne s dvoma Nemcami hneď po jedle, nemohli sme si dovoliť strácať čas.

Našou prvou zastávkou bolo miesto, kde sa Dunaj vlieva do Čierneho mora, jeho nultý kilometer. Po vyfotení sa sme sa hodili do mora, keď pribehol jeden z našich dvoch sprievodcov, že tu sa nemôžeme kúpať, pretože tu sú silné prúdy a môže nás odniesť do Turecka.
Potom sme sa plavili ďalej a ďalej, až sme zastavili pri takom ostrovčeku, kde bolo veľa živých aj mŕtvych čajok a mušli. Čierne more bolo naozaj čierne. Odtiaľto nás odviezla Natka. Za zmienku stojí ešte prípitok na lodi chlebom s horčicou.
Ubytovnanie sme si dohodli v chate, kde sídlili člnkári. Baby, okrem mňa, chceli spať vonku, pretože to vyjde lacnejšie, na druhej strane leteli komáre, ktorých tam naozaj bolo požehnane. Za všetky tri statočné baby (Natka, Kaťa, Hana si tú smolu vybrala Hana.






Štvrtok 21. 7. 2011, Vilkovo - Odesa - Ľvov
Tento deň bol takmer výlučne cestovný a jedine vtedy nám pršalo. Po skúsenostiach s dopravou ma doslova šokoval klimatizovaný autobus, ktorý to však s pohodlím preháňal: bola mi v ňom zima. V Odese sme sa zdržali na trhu, najedli sme sa a šli na vlak, ktorý pokračoval až do Užhorodu.

Piatok 22. 7. 2011, Ľvov
Hneď po príchode do Ľvova a kúpení lístok na nasledujúce skoré ráno do Užhorodu sme išli na ubytovňu Ševčenko. Náš prekvapivý skorý ranný príchod nikoho nezobudil, uložili sme sa teda na gauče a počkali, kým sa zobudí recepčná.

Keď sme sa ubytovali, navštívili sme niekoľko galérií. Hoci sa vo výtvarnom umení absolútne nevyznám, páči sa mi pozerať sa na pekné obrázky. V jednej galérii si nás odchytila jedna postaršia teta, ktorá nám dlho rozprávala o Tarasovi Ševčenkovi. Niečo som zachytila, ale úplný obraz o jeho živote nemám.
Potom sme sa vybrali do múzea piva. Porovnávajúc s exkurziou v plzeňskom pivovare to bolo omnoho skromnejšie, ale pekné.
Pred ubytovňou som cestou na nákup stretla našich známych Poliakov Barteka a Vojteka, s ktorými sme sa stretli pri poslednej návšteve hostela. Veľmi sa potešili, keď ma zbadali, a tak to potom aj večer vyzeralo. Poniektorí sme začali stolným tenisom, konečne nejakým pohybom po dlhej dobe, neskôr sa vo vestibule "vyrobila" diskotéka a tak nejak to vyzeralo až do rána.
Ráno sme mali ostrejší štart na vlak, pre tých, ktorí išli na hoďku, dve spať, to nebolo jednoduché vstávanie.
Sobota 23. 7. 2011, Ľvov - Užhorod - Košice
Vlak sme stihli.
Do Užhorodu sme dorazili asi o štyri hodiny. Do plánovaného odchodu sme mali nejaký ten čas, tak sme sa (vybraní jedinci) vybrali na hrad. Prehliadku sme však nestihli.
Prechod hraníc prebehol bez problémov.