Naťa

Doba, keď noc ústi do dňa. Tesne predtým, než sa nočný chlad premieša s nesmelými lúčmi slnka, než lúky pokryje rosa. O pol piatej nadránom mesto dobil kľud.

Ulicami sa potácajú tiene, z krčmičky domov, do práce, neprebudené budíkom, unavené životom, kroky v súhre s ozvenou. Vyslúžim si pohľad a otázku, prečo. Vkrádam sa im do rozospaných snov.

Sama na nástupišti. Raňajky na studenej lavičke s výhľadom na koľajnice. Predstavy v rannej hmle mi unikajú zo zaťatej päste a stúpajú nahor. Do neba. K oblakom, ktorých sa nemôžem zmocniť a stiahnuť späť na zem.