Naťa

Smog však nie je prekážkou. Vyrážam. Trúfalo si dovolím tvrdiť, že za ten čas som si na neho zvykla, prepadnúť melanchólii nie je žiaden rázny skok, ale plíživý smútok, na ktorý si skôr navyknem, než ho stihnem vôbec spozorovať. Vlastne som rada smutná, je to nadmieru inšpiratívne.
Predstavujem si, ako sa mi čiastočky prachu lepia na pľúca. Pokrývajú už takmer celý ich povrch, dusím sa a nemôžem dýchať, v snahe zachrániť sa sa rozkašlem, ale nepomáha to, vzduch smrdí a čím viac lapám do dychu, tým väčšie množstvo dostávam do seba. Pokoj, vzduch iba smrdí. Šliapem ďalej.
V hmle je okrem iného zle vidno. Vyhýbam sa frekventovaným cestám, ale niekde sa ich predsa musím dotknúť. Čakám, ktorý dobrák si ma nevšimne a napáli to do mňa zozadu. Na krízových výjazdoch na hlavnú cestu si dávam obzvlášť pozor, nemám však na prilbe zrkadielko, aby som mohla kontrolovať situáciu za sebou, nie je v mojich rukách, majú ju všetci tí neznámi, ktorým som odkázaná dôverovať. Vrazil/a by do mňa a mňa by to katapultovalo na asfalt. To bude bolieť, pomyslela by som si zdesená v okamihu letu.
Nič sa našťastie nestalo a konečne začínam stúpať k lesu. Na horách majú byť vraj štyri stupne, oproti nule dolu sa oplatí nastúpať tých štyristo metrov. Funím, akoby sa mi nedostávalo kyslíka, nohy sa vytrvalo bránia akejkoľvek záťaži. Chce to viac trénovať a nepoflakovať sa pri knihách. „Nie, radšej šport.“
Stúpajúc začínam púšťať šťavu, ktorá kondenzuje na bunde a začína namŕzať. Hore sa to zas všetko roztopí a vpije do odevu. Cestou dolu mi bude zima. Takisto na trsoch trávy a na konároch sa sformovali nádherné biele tiene. Obklopujú ma samé nedotknuté, nehybné, neživé tvory, prechádzam pomedzi ne ako mesačnou záhradou. Drsná príroda má tendenciu všetko živé umlčať a znehybniť, zastaviť čas, pretože ak sa nič nehýbe, čas stojí. Chápadlá zimy sa okolo mňa prítulne ovíjajú, nepáči sa jej teplo sálajúce z môjho tela. Teplo, energia život. Líška sa, aby mi to bolo príjemné, aby som jej otvorila brány a vpustila ju dnu.
S každým nastúpaným metrom zima vyhráva. Občas sa hmlovina presvetlí, zdá sa, že slnečné lúče ma už-už vykúpia, ale opäť sa vnáram do bielej tmy. Vidím pred seba tak na desať metrov, nespoznávam úseky vytrhnuté z kontextu. Kde to som?
Posledná zákruta a už iba pár výškových metrov na hrebeň. Hmla neustupuje. Rozhodla som sa otočiť to. Z kritizovaného necyklistického batôžteka vyberám suchý odev a rukavice. Zima mi nesúhlasne zasviští do ucha a zhodí na mňa pár zmrznutých vločiek. Desím sa toho, čo ma čaká. Upokojujem sa však myšlienkou, že zatiaľ mi je relatívne teplo, teda ešte nemrznem.
Po chvíľke mám premrznutú hlavu a začínajú mi drkotať zuby. Ruky aj nohy sa zatiaľ statočne držia, prsty síce tuhnú, ale stále nimi dokážem ovládať brzdy. Idem pomaly, obávam sa prúdiaceho ľadového vzduchu, šmyku a pádu na namrznutej asfaltke. Som natoľko krehká, že by som sa rozletela na tisícero smerov.
Ustupujúci mráz sa javí síce optimisticky, ale v skutočnosti je to stále len horšie. V nádeji volím inú cestu, akoby by mi to malo pomôcť, ale nespoznávam dôverne neznáme zvažne a vraciam sa späť na jasnú širokú cestu. Váham, či som už neprešvihla zelenú skratku, dvakrát strmšiu, ale o to kratšiu.
Naraziť na ukrytý kameň a vyváľať sa v šmykľavom lístí. Letím! Nestihnem ani sa spamätať a som na zemi. Chvíľku nehybne ležím, zisťujem, či som naozaj pri plnom vedomí a analyzujem, odkiaľ sa šíri bolesť. Je ťažké rozoznať ju od zimy, spočiatku nebadám nič, ale keď sa pokúšam postaviť, nejde to. Pravá noha akosi neposlúcha. Nejde to. Nejde. Onedlho začne snežiť a ja zapadám snehom. Predstavujem si, ako príjemne zaspím pod bielou perinou.
Nie, zaháňam myšlienky, radšej si budem dávať pozor.