Naťa

Už len prekročenie hraníc môže byť svojím spôsobom také malé dobrodružstvo. Snáď na najvýznamnejšej európskej hranici si v porovnaní s väčšinou krajín EÚ môžete užiť formalít dosť a dosť, a to aj napriek úľave v podobe zrušenej vízovej povinnosti pre slovenských občanov. Pri vstupe späť na Slovensko sa napríklad nevyhnete kontrole batožiny. Najdôležitejšou vecou, ktorú by ste si pri pobyte v krajine mali strážiť ako oko v hlave, je pas a imigračná karta, ktorú vyplníte pri vstupe a odovzdávate, keď krajinu opúšťate. Odporúčam skontrolovať si hneď na hraniciach pečiatku v pase, pretože ak sa vám podarí stratiť imigračnú kartu, je to váš jediný dôkaz o legálnom prekročení hraníc, ktorým disponujete.

Naša sedemčlenná výprava si vybrala ako najvhodnejší spôsob dopravy autobus. Autobus počíta pri vstupe s hodinovou, pri výstupe s takmer dvojhodinovou zastávkou na hranici. Za priaznivých okolností môže dokonca doraziť do cieľa svojej cesty s nezanedbateľným náskokom. Pri plánovaní naväzujúcej dopravy vo vnútrozemí však nezabudnite, že Ukrajina sa nachádza v inom časovom pásme ako my a je tam o hodinu viac.

Cestovanie autobusom nie je až také strašidelné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Oproti našim striktne pravidelným, občas meškajúcim spojom by som vyzdvihla flexibilitu ukrajinského cestovného poriadku. Neboli sme jediní, ktorí sa nezmestili do plánovanej linky z Jasine do Rachova, ale keď sa nazbieralo dostatok ľudí, našiel sa autobus a išlo sa. Počas tejto neplánovanej jazdy sme sa ale ešte zastavili na benzínke natankovať.
Podobne flexibilné sú aj zastávky, autobus sa môže na svojej trase stopovať. Ďalším rozdielom medzi našimi dopravnými podnikmi je spôsob platby. Na Ukrajine sa kupuje lístok na stanici, nie u vodiča. Pozor! To isté platí aj na medzinárodných spojoch. Lístok z Užhorodu do Košíc sa oficiálne dá kúpiť iba na užhorodskej autobusovej stanici v hrivnách. Pred odjazdom zo stanice dokonca miestny zriadenec kontroluje, či sedí počet cestujúcich s predanými lístkami. Výnimkou je, samozrejme, ak autobusár na bežnej vnútrozemskej linke zastaví hubárovi niekde po ceste, vtedy sa platí priamo vodičovi.
Podarilo sa nám dokonca „privolať“ si autobus. Vodič z neplánovanej linky Jasiňa-Rachov nám doslova vybavil odvoz ďalej do Solotvine, stačil jeden telefonát a naväzujúci spoj si po nás prišiel. Cestovanie nám spríjemňovali z rádia hrané ukrajinské vypalováky prekladané miestnymi ľudovkami. Aby nepôsobilo všetko iba tak ležérne, teraz trochu z iného súdka: 3x náš autobus zastavili policajti, z toho 2x sa kontrola týkala vodiča, raz cestujúcich, keď nám pohraniční vojaci na ťahu z Rachova do Užhorodu kontrolovali doklady.

Zohnať taxík vo väčších mestách, v dopravných uzloch, nie je problém. Na staniciach v Užhorode a v Rachove miestni podnikatelia doslova striehli na príchod zahraničných turistov, aby im ako prví mohli ponúknuť nejakú službu, či už odvoz alebo výmenu peňazí. Nečakajte od nich však príliš veľa, na úseku Rachov – Luhy sme sa viezli približne takýmto vozom:

Od strojov k tvorom živým, ľuďom. Pre turistu je dôležité rozdelenie obyvateľstva do dvoch základných skupín: na bežné obyvateľstvo a na výkonných orgánov štatnej moci. U väčšiny ľudí sa niet čoho báť, aspoň naša výprava s nimi nemala takmer žiadne zlé skúsenosti, Ukrajinci nám prišli pohostinní, družní, príjemní a ochotní pomôcť, hoci niekedy s vidinou zisku. Nie sú ľahostajní voči iným ľuďom, vyzdvihla by som ich osobný prístup. Povedané z vlastnej skúsenosti, ak sme niekoho požiadali o pomoc či radu, neobrátil sa nám chrbtom, napríklad, keď sme si potrebovali zatelefonovať, taxikár alebo poštárka nám poskytli svoje vlastné telefóny. Keď sme sa chceli pozrieť do zamknutého vidieckeho kostolíka, stačilo len poprosiť povedľa pracujúceho roľníka. Keď sme v útulnej krčmičke nerozumeli jedálnemu lístku, kuchárka nám dovolila vojsť do kuchynky a pozrieť sa pod pokličky. Keď sme nemali nocľah, ujo, s ktorým sme sa medzitým dali do reči, nám dovolil prespať u seba v záhrade.
O niečom inom sú však všadeprítomní žobráci. Najlepšie je snáď tváriť sa, že tam vôbec nie sú, snahy odohnať niekoho môžu otvoriť zdĺhavý dialóg plný presvedčovania.
Najväčšie nepríjemnosti však dokážu spôsobiť policajti, vojaci a iní vykonávatelia štátnej moci. Cudzinec aby sa bál stretnutia s nimi, pretože orgán má právomoci a turista naopak valuty. Kde končia jeho práva a začínajú povinnosti, je najlepšie overiť si v prípade nejakého konkrétneho problému telefonátom na ambasádu. Ak neobmedzený náčelník prérie požaduje zaplatenie "nezmyselnej" pokuty vo výške 73 Eur na osobu, odporúčam zjednať to na nejakú prijateľnú sumu, aby obe strany boli "spokojné" a vyhnúť sa tak ďalším nepríjemnostiam.

Čo sa týka fauny a flóry, na vidieku a v podhorí čornohorského hrebeňa sme často stretávali stáda kráv, či už pastierom hnané cez hlavnú cestu, alebo roztratené na podhorských lúkach. V zabudnutom kraji nad Luhami nás dokonca „prepadla“ svorka pastierskych psov strážiacich svoje ovečky. Bača bol však nablízku a včas nás zachránil, nezabudol sa ale opýtať, či nemáme nejaké cigarety.

Divožijúcu dravú zver sme, našťastie, počas našej niekoľkodňovej púti najvyšším pohorím Ukrajiny Čorna hora nestretli. Podľa slov miestnych a mnohých akoby výstražných tabúľ je v horách veľa medveďov a menšie skupiny mimo hlavnú sezónu by sa pred nimi mali mať na pozore.

Neodporúčam vydať sa do hôr len tak naslepo. Je takmer nutnosťou mať pri sebe kvalitnú mapu, pretože turistické značenie má v niektorých úsekoch značné medzery, predovšetkým pri stúpaní na samotný hrebeň. Niekedy sa naň treba doslova predrať.

V tejto časti Karpát sa môžete stretnúť s dvoma typmi turistického značenia: českým a švajčiarskym. „České“ chodníky sú farebne rozlíšené ako to poznáme u nás, resp. stretli sme iba červené, švajčiarske značky sú žlté a odlišujú sa číslom. Názvy na turistických smerovníkoch sú v podtitule uvedené aj latinkou, no niektoré z uvedených časových údajov nám prišli doslova ako letecké. Aj človek bez nabaleného batohu by s ich dodržaním mal problém, ich značkárovi však prstom po mape kilometre a nastúpané metre zjavne ubiehali.

V pohorí Čorna hora sa nachádza najvyšší vrch Ukrajiny Hoverla (2060m.n.m.) Nadmorskou výškou a zjavom sa najväčšmi ponáša asi na naše Nízke Tatry, toto pohorie je však o niečo kratšie a ďalej sa napája na pohorie Svidovec.

V horách sa však náš turisticko-poznávací zájazd nekončil. Za zmienku rozhodne stojí aj mestečko Solotvino na hlavnom ťahu medzi Rachovom a Užhorodom so slanými jazerami v bývalých soľných baniach a liečivým bahnom urýchľujúcim hojenie zlomenín. Oproti prímorským letoviskám, ktoré to spočiatku pripomínalo, sú solotvinské jazerá trochu nehostinné a šedivé, ale po náročných túrach nič neurobí ubolenému telu lepšie, ako kúpanie a čvachtanie sa v bahne.

Ukrajina napriek svojej neoslňujúcej minulosti a prítomnosti má mnoho čo ponúknuť. Je iná ako ostatná západnejšia Európa pokúšajúca sa o postupné zjednocovanie a stieranie rozdielov. Hneď za humnami máme niečo, oproti tradičným dovolenkovým destináciám, exotické a neznáme. Má síce zostarnutú, ale prívetivú tvár a napriek všetkým predsudkom dobrosrdečne roztvorenú kostnatú náruč.