Naťa

Je nedeľa a opäť som plná nových športových zážitkov. Mala by som sa krotiť, aby som zas rýchlo nezhasla.

Vo štvrtok, keď už dole bolo príliš teplo, som sa vybrala trénovať na cestu do Krušných. A musím sa pochváliť, výjazd na hrebeň nebolel až tak ako zvyčajne, dokonca aj osudnú zákrutu pred Nakléřovom som dala elegantne. Síce nie s prstom v nose, lež s jazykom až po zem. Zobrala som si so sebou mapu, presne tú, ktorú som mala so sebou minulý týždeň, a naplánovala som si to, opäť odvážne, cez Bad Gottleuba smerom na Cínovec. No ale keďže som padala z jednej doliny do druhej, akosi mi to časovo nevyšlo a stáčala som to výrazne skôr do Fojtovic. Zjazd z hrebeňa Krušných som nenaplánovala práve šťastne, najchladnejším údolím v blízkom okolí a po ceste, ktorá sa v zime neudržuje. Tak som z toho mala trošku cyklokros na snehu, ihličí a podobnom naplavenom bordeli. Asi 200 m pred barákom začalo pršať, neskôr sa spustila búrka, ale to som už sedela na Hvězdě na kofolke. Vydalo na krásnych 68 km a 1400 m prevýšenia, aspoň tak to spočítal cykloserver.

Na dnešok som včera vyladila na Střížáku na Haibiku, mala som informácie, že to bude mocne. A aj bolo. Pripojila som sa k inej skupinke ústeckých cyklostov a šla som s nimi na tréning na cestu. Zišlo sa asi 22 ľudí, ešte nikdy som nešla v tak veľkom balíku, tak som sa spočiatku radšej držala vzadu a viezla, aby som nikoho nezostrelila. Ako začali brdky, ľudia odpadávali. Silou vôle som sa vždy pod brdok dostala v prvej skupinke, kde boli natoľko silní borci, že ma hore doslova dotlačili. V zjazde, kde mi zas všetci unikali, som dostala veľmi jednoduchý a zreteľný pokyn: "Po nich!" Zjazdy a hlavne zákruty mi úplne katastrofálne nejdú...
Vrátili sme sa asi dvanásti. Ja medzi nimi. Prežila som 90 km s priemernou rýchlosťou 34 km/h. Neskôr pri pive som si vyslúžila za svoj hrdinský výkon pochvalu: "Ty vole, talent!"
Au!