Naťa

Na túto akciu som sa tešila od momentu, kedy som sa po prvýkrát zviezla v lese na novom haibiku. Bola som presvedčená, že áno, na tomto to pôjde. Brzdí to, radí a dokonca aj pruží! Nádhera... Myšlienka zúčastniť sa tohto maratónu bola, samozrejme, staršia, ale po uplynulé roky som neverila, že na to mám jak fyzicky, tak technicky. Túto zimu som sa však vo vzácnych chvíľach,kedy som nebola chorá a neboleli ma kolená, pokúsila trošku potrénovať. Pred pretekmi som som bola zviezť na trati, nehodila som žiadneho tigra, ba takmer všetko sa mi podarilo zísť. Skrátka som začala veriť, že krátku trať Extrém junior (56 km) dôstojne prežijem.

Pred rokom som sa ostýchala jazdiť v noci. Nočné etapy Tour de Košice to spravili. Bicyklovanie sa v zime sa spravilo už pred pár rokmi. Odpor k dažďu sa prelomil počas aprílových tréningov, kedy som neraz zmokla. V Moste sa to zlomilo s blatom.

Prvých pár kilometrov bolo viac-menej po rovine po širokých rozbahnených cestách, vlastne iba presun k trom kopcom, na ktorých je celý maratón natočený. Približne každý kilometer som stretala ľudí, ktorí zasukovali alebo urvali reťaz, tak som si na to snažila dávať pozor, hoci mi to tiež skákalo ostošesť.
Keď sme konečne vliezli do lesa, začalo to byť zábavné. Dozadu som obula blatový plášť, ale aj tak som v niektorých zjazdoch plávala ako na ľade. Mnohé výjazdy boli na tlačenie, ale v každom som bojovala, kým ma nešmyklo.
Pri výjazde na Hněvín mi zakričali, že idem celkom obstojne, tak som začala závodiť. Bála som sa, že keď to na začiatku preženiem, v polke trati vytuhnem a to by bolo za takého počasia na tlačenie, tak som začala voľne, tak na chuť, s radosťou z blata.

Nemala som žiadny pád, iba na niektorých miestach som jemne dosadla na zem. Raz som ale iba so šťastím neskončila v strome: ostrá ľavotočivá zákruta, strmší krátky zjazdík a pravá. Hore ma akosi šmyklo a vykopla som nohu, chcela som pekne zadkom za sedlo, ale blatom nasiaknuté gate sa mi oň zachytili a v predklone som čakala, kedy ma to vyhodí do stromu alebo aspoň do náručia uja, ktorý dole stál a pozeral sa a zrejme sa dobre bavil. Našťastie som neletela.

Krátko pred rozdelením trate som dobehla dievčinu, ktorá išla dlhú trať, spoločne sme si ponadávali na krásnu slnečnú sobotu a potom mi zmizla. Už som sa začínala tešiť do cieľa, požila som tretí zo štyroch gélov a očakávala som krízu, v najhoršom prípade kŕče. Pri rozdelenení tratí mi bolo povedané, že na krátkej som tretia žena, tak som sa ešte musela snažiť, aby ma nebodaj nikto nepredbehol. Takmer som minula odbočku, ako som sa strašne ponáhľala, a po vysychajúcej ceste som si to valila do cieľa. Toto bola najhoršia časť, sprosté bušenie do pedálov, žiadna technika, dostihy ako na hipodrome, keď som už fakt nemohla. Ale vyplatilo sa, okrem vkladu do nasledujúcich pretekov som vybojovala nečakane dobré tretie miesto. Nenašla som žiadnu fotku z vyhláska, tak výsledky musia stačiť.




Zo svojho výkonu aj výsledku som bola nadmieru spokojná. Extrém biku som dala prednosť pred dvojkolom českého poháru MTBO, takže si môžete domyslieť, ako veľmi som sa na ten závod tešila. Hoci som mala celý máj úplne šialený (veľa práce do školy, stavba tratí na MTBO, doučovanie španielčiny, trojdňová exkurzia v Berlíne, niekoľko pretekov), podarilo sa mi odtrénovať si to, čo som mala naplánované. Už pred štartom som mala pocit dobre odvedenej práce, ktorá nakoniec priniesla aj pekný výsledok. To, že som sa na niečo zamerala a ono sa to podarilo, pre mňa momentálne veľa znamená a povzbudilo ma to do ďalšieho športového snaženia. Len čo ma prestane bolieť celé telo, vykopem sa na tréning. Ono asi tak skoro neprestane, ta dajak to asi budem musieť skúsnuť.