Naťa

29. - 30. 6. 2013 Slovenský, rakúsky a maďarský pohár MTBO, Káld, Maďarsko

Cestou na päťdňové do Čiech som si výnimočne odskočila do maďarského Káldu na slovenský pohár MTBO. Terén nebol moc zaujímavý, taký maďarský zelený les, malé brdky, miestami piesok, na kratučkej krátkej trati pravouhlá sieť ciest. V sobotu sa mi podarilo ohnúť prešmykovač, ale aj napriek tomu som trať voľne absolvovala.
V nedeľu som to poňala seriózne, ale aj tak som dostala asi tri minúty. Hodnotili sa oba dni spoločne, "vďaka" poruchám iných pretekárok som bola vyhodnotená na treťom mieste. Vyhrávalo sa víno, ale, žiaľ, aj v elite dostal fľašku iba víťaz, hoci im tam po vyhlasku ešte zostali štyri na stole.


3. - 7. 7. 2013 Päťdňové MTBO, Žihle

Na päťdňové sa dovalilo veľa kvalitných zahraničných pretekárov, ktorí si chceli po Poľsku užiť pekné preteky. V ženskej elite nás namiesto štandardných 20 bolo 50. Pri pohľade na štartovku som si len priala vojsť sa po štyroch etapách do hodinovej straty za víťazkou, aby som mohla štartovať v záverečnom hendikepe.
Prvá etapa, ktorá sa jazdila v nádhernom teréne plnom drncavých koreňových bodkovaných chodníčkoch ma úplne nadchla. Nohy akosi nešlapali, tak som to úplne nehrotila a trošku som sa aj kochala prírodou. Prekvapivo to stačilo na najlepší výsledok z celého týždňa, 12. miesto.
Druhá etapa bol šprint, ktorý sa mi veľmi páčil, ale zablúdila som ako malé dieťa a zo sľubného výkonu nebolo nič. Avšak lepšie sa vyblúdiť teraz než nasledujúce dva dni, ktoré sa počítajú do WRE a českého pohára.

Tretia etapa ušla, neurobila som nejakú dramatickú chybu. Takisto triatlonové štafety sa podarili, na bežeckom úseku som nezablúdila. Humor prišiel až na štvrtej etapa, ktorá bola dlhá. Po troch dňoch som už bola dosť uťahaná a toto ma úplne dorazilo. Viac než so súperkami som bojovala sama so sebou, bojuj, dieťa, bojuj! Bola to jedna z najťažších dlhých tratí, aké som kedy išla, 114 minút trápenia. Hnalo ma to, aby som stihla hodinový limit na hendikep.
A ten som stihla, štartovala som z trinásteho miesta, ktoré sa mi podarilo udržať. Konečný výsledok ma príjemne prekvapil, skôr som očakávala, že sa umiestnim tradične niekde na chvoste. Žiadny výsledok nebol fantastický, ale darilo sa mi držať obstojný štandard, čo ma veľmi potešilo. Veľmi sa mi páčila miestna príroda, centrum bolo v škole v prírode, uprostred lesa, v ktorom sa jazdilo všetkých päť etáp. Signál na mobil bol iba na kopci, takže nádherná dovolenka.


11. - 14. 7. 2013 Karst Cup, Mošovce

Karst v Mošovciach som nebrala športovo, ale organizačne. Teda, najprv organizačne a potom športovo. Zobrala som si totiž so sebou bicykel a po splnení si svojich úloh na štarte som podnikala výjazdy do okolia. Jeden štvorhodinový tréning ma previedol po cyklochodníkoch Malej Fatry, v iný deň som sa bola pozrieť do Gaderskej doliny, ktorá ma úplne nadchla. Predsavzala som si, že do Fatry sa ešte musím vrátiť, prírodou som zostala úplne uchvátená. Macíka som v lese nestretla, ešte o takýto zážitok by bolo dobré sa postarať.






20. - 21. 7. 2013 MSR XC, Košice

Som za srandu takéhoto typu! V sobotu na šprintoch som pomáhala strážiť trať a na nedeľu mi vypísali vlastnú kategóriu (s)kántreniu sa otvorených žien. Zjazdy aj šutre som absolvovala bez ujmy na zdraví, pojazdila som si necelú hodinu a bolo to strašne krásne. Niekedy si niečo podobné musím zopakovať. Len som sa cítila tak podivne medzi tými ľuďmi, čo to brali tak strašne vážne. Áno, a svoju otvorenú kategóriu som dokázala vyhrať
Toto bolo to nepodstatné a to dôležité, prečo všetci prišli a čo každého zaujíma, sa píše tu.


25. - 30. 7. 2013 OoCup, Bohinjska Bistrica, Slovinsko

Na OoCup sme sa prihlasovali už v zime, v čase, kedy som netušila, že sa v lete budem (musieť? chcieť!) tak mocne bicyklovať. Keďže nebola kategória W 21-BR, vybrala som si ULTIMATE, čo znelo podobne podivne. Až kamarát v Ústí ma vydesil, že trate sú dĺžkovo veľmi podobné elite a navyše je to mapovo dosť ťažké, keďže na mape chýbajú chodníky. Naposledy predtým som bola na bežeckej mape v Žihli, na mapáku na Bankove a niekedy dávno na zimnej lige, behala som naposledy na Veľkú Noc. Bude sranda. Úplne rozumiem starostiam niektorých pretekárov, ktorých hlavným cieľom je všetko nájsť a stihnúť limit. Na každú etapu som mala k dispozícii 2 h 30 min, ako krízové som videla druhú a tretiu etapu, kedy sa dĺžkovo blížili k šiestim kilometrom. Ach, keď som na štarte prvej etapy zbadala mapu! Dieťa, Ty keď sa ešte niekedy vrátiš domov...
No ale kvalitne zakufriť sa mi podarilo až v tretej etape, keď som takmer aj vybehla z mapy. Prvú časť trate som bežala a dokonca aj bez nejakej veľkej chyby a potom paralelná chyba ako z knižky. Všetko mi sedelo. A čo nesedelo, to som aj tak nebola schopná rozpoznať. Pomohla mi až rovnako zablúdená teta, ktorá mala kontrolu kdesi úplne mimo od mojej, otvorila mi oči a začala som sa hľadať v úplne inom sektore, až som sa našla. Limitu som ale stále dala niečo okolo 40 minút!
Štvrtá etapa bol taký "silný zážitok". Aj mapa, aj terén. Veľký kopec, všade šutre, priehlbne, hrebienky a také jemné tvary. Všetci prichádzali z lesa s podobnými pocitmi.
Na štart poslednej etapy sme išli lanovkou, tak si predstavte, čo sme zliezali, resp. sa zošúchali dolu. Opäť všade v lese šutre, v mape biely les, no nádherný dvojkilometrový terénny downhillový šprintík! Až na to, že ako hlúpa som zablúdila na ľahkej kontrole, tie ťažšie som si odkráčala a pekne našla.
Tak to bola preteková časť zážitku, nie málo zaujímavá je aj tá voľnočasová. V prvom rade som bola úplne nadšená rakúskou krajinou pri pohľade z diaľnice a po prejazde tunelom aj slovinskou prírodou. Všetky etapy sa bežali vo výškach nad 1000 m.n.m., centrum pretekov bolo neďaleko Bohinjského jazera. Úplná romantika bolo plávanie v čistučkom jazere s výhľadom na kopce okolo k ostrovu s kostolíkom.
Čo sa turistiky týka, vydaril sa prvý výlet na 1844 metrov vysoký kopec Črna prst, po ktorom som dva dni nevedela chodiť, nieto ešte "behať". Po prvom dni síce povolili stehná, ale bedrá nie. Podnikla som ešte jeden výlet, prvým cieľom bol vodopád, ku ktorému sa ale platil vstup, tak sme to prehodnotili a za cieľ označili Čierne jazero 1:45 odtiaľto. Až hore sme to nedali, ale bol to najkrajší výstup, aký som kedy išla, len trošku desili ľudia, ktorí chodili výlučne opačným smerom a občas s prilbou a paličkami.
Zo Slovinska som odchádzala ešte rozbitejšia, ako som tam prichádzala, od bicykla som si odpočinula dobre. Šliapať do pedálov až tak nebolí.


3. - 8. 8. 2013 Sústredenie Semmering, Šaštín

Naši aktívni juniori naplánovali ešte pred Estónskom (MS MTBO) sústredenie v Šaštíne, ktoré začínalo v Semmeringu. Tešila som sa do miestneho bikeparku, ešte som totiž v podobnom stredisku nebola. Zo začiatku sme jazdili také ľahšie trate, ktoré ma ale moc nenadchli, samé zákruty a žiadne šutre. Až neskôr sme skúsili nejakú stredne ťažkú trať, tam sa už objavil hravý korienok alebo pevný plochý kamienok a skúsiť "hard" so mnou nikto nechcel. Očakávala som, že budem meditovať nad nejakým úsekom, dám alebo nedám, ale všetko, čo sme išli, sa s prehľadom dalo. Myslím, že podobne kvalitne sa dá vyblbnúť na Rudnom vrchu a ešte človek natrénuje, keď to šliape nahor.
Mapové sústredko bolo fajn, len tie horúčavy a špinavá voda v jazere nie. Len sa už prejavila únava, posledný deň sme boli všetci tak rozbití, že plánované rýchle okruhy sme nevyhrotili a išli sme radšej trénovať razenie. Z krátkodobého hľadiska vzato nám to na pretekoch ušetrí o nejakú tú sekundu viac ako onen intervalový tréning.
Dobrodružná bola ešte spiatočná cesta do BA, keď som najprv čakala dve hodiny na vlak v Šaštíne, v Kútoch som čakala ďalšie dve hodiny vo vlaku, ktorý ani nevypravili kvôli požiaru, potom nás posadili do autobusu a odviezli do Malaciek, kde sme presadli na vlak. Pri čakaní v tom klimatizovanom osobáku som prechladla.


10. - 11. 8. 2013 ČP MTBO Bruntál


Ako vidno na obrázku, dobre sme v Šaštíne natrénovali razenie. V Bruntále som si pripísala dosť bodov a vyjazdila si najlepšie tohtoročné umiestnenie v ČP - 5. miesto. Beriem to však s rezervou, pretože v tom lese sme čarovali všetky. V nedeľu som potvrdila stúpajúcu formu šiestym miestom. Pekný víkend, v sobotu konečne nebolo tak hnusne teplo.


17. 8. 2013 Šesťhodinovka, Hrešná

Neistotu, čo s nadchádzajúcim víkendom, rozriešil telefonát: "Čo robíš v sobotu?" Na otázky tohoto typu rada a často odpovedám ÁNO, tak mi volajte a ja pristanem. Vydarená akcia so Zuzkou v týme na bežkárskych okruhoch na Hrešnej, len sa nám príliš prášilo. Spoločne sme za šesť hodín najazdili 121 km, pričom doteraz sa z toho spamätávam. Bola to predovšetkým "zábavička" na bicykli, ale vybraní, mnohí, vlastne takmer všetci, to poňali závodne.
A teraz takto o jedenástej v noci, keď sa mi už aj stred točí a nachystaný bicykel sa už teší na estónske bažiny, môžem ísť spať.