Naťa

Muž v saku postupne doháňal muža v červených montérkach a muža v riflovej bunde. Videl, že prenasledovaným dochádza dych a skôr alebo neskôr ich dostane. Dvaja muži utekali ako zmyslov zbavení, ako o život. Cítili sa presne ako prenasledované zviera rútiace sa do záhuby. Unavené, panikou zmietané mysle splietali čosi o úniku , márne sa snažili prísť na to, ako sa prenasledovateľovi vzdialiť. Jeho vzdialená silueta skrytá do mliečneho oparu hmly sa stávala stále zreteľnrjšou, postava prinášajúca skazu sa neustále približovala. Prenasledovaní sa cítili ako štvaná zver - bežali na palivo vlastného adrenalínu, ťažké nohy by im bez zúfalého záchvevu nádeje klesli bezvládne k zemi. Svalové napätie bolo na hranici smrteľného kŕča a oni smerovali ďalej. Preč od smrti, každým momentom míňali ďalšie a ďalšie stromy, prepletali potkýnajúcimi sa nohami.
Prenasledovateľ vedel, že už mu neujdú. Červený terčík sa stále častejšie skláňal k zemi, ubúdajúce sily boli badateľné na nemotorných pohyboch oboch štvaných mužov. Muž spomalil. Nemal sa kam ponáhľať. Zo skalného briežku, kam zúfalcov nahnala panika, nemali kam ujsť.
Keď vstúpil do maličkej jaskyne, zvoľnil do kroku. Pomaly, s ironickým úsmevom, sa približoval k tmavým tieňom obetí na konci skalného tunela. Neujdú. Vychutnával si ich bezmocnosť a strach, sekundy zúfalstva, ktoré stupňovali paniku červeného a modrého mužíčka. Počul ich nervózne kroky a zbytočné výkriky viny. Pripomínali mu besnú zver, myš v teráriu, ktorá po celý žit iba čaká na bolestnú smrť. Pocítil k nim silný odpor. Hnusili sa mu.
Prenasledovateľ opustil tmu a zastavil sa na mieste, kde ho ožarovalo svetlo. Hľadel striedavo mužovi v červených montérkach a mužovi v riflovej bunde do očí. Oni od neho nemohli odtrhnúť oči, oči plné strachu, túžob a nádeje. Pot sa im miešal so slzami, sklenenými očami a tvárou plnou hrôzy hľadeli do očí desu. Bol Des, bol boh, bol ich všetkým - bol ten, od koho závisí. S pocitom víťazstva sa k nim približoval. Obaja muži zdesene ustupovali, kým nestáli na kraji skalnej rímsi hľadiac k hlbinám. Sledovali svoje kvapky potu či sĺz kvapkajúce kdesi ďaleko pod nich. Čakali, čo sa bude diať. Až teraz zacítili zatuhnuté nohy, stáli zamretí, bez schopnosti vypnúť sily čo i len k jedinému kroku.
Muž pristúpil až tesne za nich a priložil červenému mužovi na temeno hlaveň. On sa ani nepohol, nepovedal slova, vnímal len svoj zrýchlený dych. Na nič nemyslel, čakal. Jeho spoločník neodtrhol pohľad od skál netušil, čo sa deje vedľa neho.
Muž vystrelil. Telo červeného muža padalo do hĺbky. Ani jeden z nich nesledoval jeho pád, stačilo mu, že počul, ako sa lebka roztrieštila o kamenný hrot. Pristúpil k mužovi v riflovej bunde. Hlavňou sa ho dotkol presne tam, kde aj červeného muža. Bez slova, bez akéhokoľvek zbytočného pohybu vraha alebo obete, stlačil spúšť. Modrý muž nasledoval červeného muža, dopad mohutného tela sa ozýval v okolitých skalách. Muž sa za nimi ani nepozrel, iba sa otočil a odkráčal preč.
Je to iba sen, strhla som sa v noci opakujúc si tieto slová. Príliš živé predstavy ma vytrhli zo sna bez možnosti dozvedieť sa príčiny konania troch mužov. Boli tri hodiny ráno a mňa zalial pot. Nie zo strachu, že ma príde niekto do zátylku zastreliť, ale zo strachu z dvoch neznámych zavraždených. Kto zomrie? Komu si tentokrát vysnívam osud? Muža v saku som matne spoznávala, bola to nejaká známa tvár. Už len prísť na to, kto sa mi prikradol do sna, kto ovláda moje vedomie bez môjho vedomia. Nezaspať, nezabudnúť na tú podobu a na ten sen, nezobudiť sa ráno akoby sa mi nič nesnívalo, prísť na súvislosť. Pokúsiť sa prekabátiť podvedomie, dozvedieť sa, čo zostalo môjmu vedomiu skryté.
Predsa. Prichádzam na to, no až ma udivilo, ako ďaleko do minulosti siaha moja predstavivosť. Veď televízor nesledujem už roky. Vlastne si ani nepamätám, odkedy. Raz za čas síce niečo zazriem, no táto udalosť je ešte o čosi dlhšie v pamäti. Pre istotu si radšej zapisujem pár poznámok do notesa, hoci si nemyslím, že taký intenzívny zážitok ujde mojej pozornosti.
Podvečer ma zavialo ku počítaču a pri pohľade na meniacu sa obrazovku sa mi veľmi živo vybavil sen, ten intenzívny pocit smrti nesúci sa za jedinou podobou. Prvé, čo mi napadlo, bola IPTV. Hľadám listujúc medzi programami v histórii a ani ma neprekvapilo, keď nachádzam. Sledujúc program hľadám akúsi súvislosť, no nič zvláštne nenachádzam. Neprisnila sa mi ani scéna z deja, ani nič podobné, čo sa tam objavilo. Na prvý pohľad skutočne nič. No na druhý a poriadnejší...oči. Boli tam a nemohla som od nich odtrhnúť zrak, oči čímsi omamné, tajomne krásne. Bol to pohľad, ktorý máta, ktorý človeka upúta, ktorý sa nedá zachytiť jedinou fotografiou. Boli také, aké oči majú byť. Oči majú o niečom svedčiť aniečo ukázať, mnoho skrývať. Oči, ktoré človeka nútia čosi v nich dolodvať a vziať si, ktoré majú čosi, čo človeka núti sa do nich pozerať a ľutovať ich nositeľa, ktorý ich nikdy naživo neuzrie. Boli to oči, ktoré by si každý prial na niekom mať a večne sa do nich pozerať. Oči anjelske, možno oči diabla.
Hľadiac na ne ma náhle zalialo množstvo energie a zmocnila sa ma neovládateľná túžba vybiť si niekde nakumulovanú energiu. Ako ináč - na bicykli. Nezastavilo by ma takmer nič, všetky myšlienky smerovali k jedinému, GT Zaskar Expert.
Manicomio. Som ako cvok utekajúci z liečebne. Na tvári mám neprítomný pohľad, energia putuje nielen do nôh, mám pocit, že ju musím sálať do okolia. Som plná sily a odhodlania, no mám pocit, že moja rýchlosť je skôr dielom mysle ako svalov. Bušim do pedálov a nevnímam čas, nemeriam úsilie, nechávam sa unášať, pokiaľ ma nezastavuje tma. Nemám baterku. Sklamane sa teda stáčam späť na polia a skúšam to inokade - no s rovnakým výsledkom. Nič ma nezastaví, iba ak ja sama - vlastný strach. Odhodlanie a zázračná sila ma postupne opúšťa, vraciam sa do normálneho stavu. Cítim sa pokojná, nič mi už k šťastiu nechýba. Hádam len tá svalovka mi trochu prekáža. No nič, musím platiť za to, že žiješ svoj sen.