Naťa žije!

Hádanka. Viete, čo znamená obrátené béčko v nápise?

Tento obrázok, okrem iného, slúži aj na rozprúdenie živej diskusie.

Moja autoškola bol donedávna takmer nekončiaci príbeh. Minulý rok v septembri, ešte ako optimisticky naladená štvrtáčka som sa prihlásila do autoškoly a na kurz nemčiny do jazykovej školy. O niečo málo neskôr, keď som už trochu zmúdrela a začala som sa pozerať na svet realistickejšie (to znamená prudko pesimisticky), zistila som, že až také jednoduché to nebude. No napriek všetkým nepriaznivým podmienkám som mala mať skúšky už koncom mája. Nevyšlo to. Takže najbližší možný termín, ktorý nekolidoval s ničím (ani s mojimi nedostatočnými zručnosťami) bol 27. september 2007.

Read more...

Metamorfózy populárneho mraku

Read more...

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, načo slúžia mená a ako ovplyvňujú svojho majiteľa? Aký vzťah má jeho nositeľ k svojmu menu? Povedala by som, že meno, tvorené u nás z rodného mena a priezviska, je iba nepriamym pomenovaním, cudzou, nič neevokujúcou ceduľkou. Takmer ako zloženie na zadnej strane potravín - kým daný výrokob nepozná, bežnému spotrebiteľovi cudzie názvy chemických látok, farbív, dochucovadiel, nič nehovorí. Obdobným, no omnoho presnejším identifikačným znakom človeka je rodné číslo. Nemalo by sa stať, že by dvaja ľudia mali rovnaké rodné číslo, pričom u menách je nepravdepodobné, že niekto má unikátne meno v súlade s tradičnými menami danej krajiny. Keby ste ma volali 886210/...., vedela by som, že sa jedná presne v omňa, pomenovaním Naťa sa strhnú aspoň dvaja ľudia v mojom okolí. Zanikli by akékoľvek expresívne skomoleniny mien, človek by bol charakterizovaný nič nevraviacim číslom a nie milne citovo zafarbeným menom.
Povedzme, že sa mi nepáči meno Gejza. Pri stretnutí s identickými mužmi s menami Gejza a Tomáš, by Tomáš mal u mňa väčšie sympatie, pretože jeho meno mi je omnoho sympatickejšie. Skúste porovnať, aké dojmy vo vás zanechajú mená Filoména a Zuzana. Predpokladám, že väčšine z vás, sa bude viac páčiť tradičné a používanejšie meno Zuzany ako zvláštne meno Filomény. (Nič proti Filoménam!)
Keď sme si urobili obraz o spochybniteľnom význame mien v bežnom živote, prenesme sa do literárnych diel, konkrétne do kratších literárnych útvarov s úzkym okruhom postáv. Predstavte si poviedku, v ktorej figurujú dve hlavné postavy, okolo ktorých sa točí dej a osem vedľajších postáv tvoriacich zápletku. Kým sa čitateľ spozná s hlavnými postavami, priradí si meno k charakteristike danej postavy, dočíta sa už do polovice a ujde mu mnoho dôležitých detailov, nedokáže si tak dôkladne predstaviť postavu ako sa ju autor snažil opísať a neprenikne tak do hĺbky duší daných postáv.
Jeden autor raz napísal, že každy spisovateľ, buď priamo alebo nepriamo, opisuje prostredie a ľudí, medzi ktorými sa pohybuje. Zastávam názor, že autor nenapíše presvedčivé a autentické dielo, pokiaľ nie je vtiahnutý do problematiky, ktorú vo svojom diele rozoberá. Jednoducho povedané, nikto ma nepresvedčí, že absolútne nezaiteresovaný Goethe by napísal Utrpenie mladého Werthera. Z toho by vyplývalo, že takmer každá významná literárna postava, nositeľ deja, vznikla na základe reálneho podnetu z okolia autora. Aby sa jednotlivé postavy v diele hneď nespoznali (viď Kocúrkovo), k daným charakteristikám, ktoré si podľa vlastných predstáv dotvorí, doplní podľa seba zaujímavejší dej. Napríklad ako som bola na výlete na Vysokej. Mala by som jednu ústredn postavu a päť ďalších kamarátov na výlete v prírode. Neliezli by sme na kopec, ale išli by sme splavovať rieku, pričom dramatický momnent by nastal v momente, keď by sme sa stratili. Postavy a dej by som zmenila, boli by medzi nimi úplne iné vzťahy, no atmosféru a dojmy, ako zdroj inšpirácie, by som použila identické. O mesiac by už nikomu nenapadlo, že príbeh o výlete na vode vznikol z námetu z hôr.
Ja si mylím, že o tom to je, že dobrý spisovateľ dokáže napísať vynikajúcu knihu nie opisom skutočnosti, ale pohybujúc sa na hranici vlastnej skúsenosti a fantázie, pričom vymyslenej kostre príbeh dokáže vdýchnuť dušu dôveryhodným opisom dojmu. Mne osobne sa páčia knihy, ktoré vo mne po prečítaní zanechajú nejaký dojem, nie, keď nedotknuto dokážem prerozprávať daný príbeh. Ak autor docieli, že keď sa mám báť, tak sa skutočne bojím, keď mám cítiť energiu nezvládnuteľného davu, skutočne sa cítim stiesnene, vtedy je to kniha, ku ktorej sa budem rada vracať.
No vrátim sa späť k menám. Ja ,aj vo svojich minuloročných slohových prácach, som postavám, pokiaľ to nebolo vyslovene nevyhnutné a žiadané, nedávala mená. Meno zbytočne zaťažuje a odpútava pozornosť od charakteru. Povedzme, že ústrednú postavu budem volať muž. Muž má kamarátov, ktorých opäť nepomenujem menom, ale ich vlastnou charakteristikou, napr. muž s dlhými vlasmi, nedôverčivé dievča alebo protivný brat. Od prvého momentu bude každému jasné, aká je pre čitateľa najdôležitejšia charakteristická črta danej osobnosti, čitateľ si neustálym opakovaním danej vlastnosti pripomína postavu a spoznáva ju nie prostredníctvom mena, ale vlastnosti dôležitej pre vývoj deja. Napríklad na začiatku knihy mám spomenuté, že jedna z hrdiniek má červené vlasy. Túto, pre mňa zatiaľ nepodstatnú informáciu vypustím z hlavy, keďže sa mi pletú mená a vzájomné vzťahy medzi postavami, a keď sa o čosi neskôr táto žena opäť objaví, predstavím si ju úplne ináč a zažívam šok, keď sa na konci knihy dozviem, aké krásne červené vlasy mala. Takéto prekvapenia potom čitateľ zažíva aj pri sledovaní filmovej vizualizácie danej literárnej predlohy. Keď sledujem film, omnoho viac na mňa zapôsobí ten, ktorý plynie presne ako v mojich predstavách pri čítaní predlohy. Predstavím si hlavnú hrdinku ako nízku ženu s čiernymi vlasmi a zelenými očami, herečka, stvárňujúca danú postavu, vysokú, s červenými vlasmi a prenikavými hnedými očami, mi príde cudzia a nestotožňuje sa s mojím vnímaním daného diela. Mnohokrát je to, samozrejme, na čitateľovi, pozitívnu postavu si predstaví vrámci možností podľa svojich ideálov, aby naňho pôsobila čo najsympatickejšie.
Spomeniem knihu a film Parfum, ktoré mi prednedávnom prešli rukami. Hlavná postava Jean-Baptiste Grenouille je v knihe vykleslený vyslovene negatívne, postava je štylizovaná tak, aby ňou čitateľ pohŕdal a odsudzoval ju, aby sa s postavou, ako sme bežne zvyknutí, nezžíval. Pravdu povediac, s takýmto jednoznačným postojom k hrdinovi som sa ešte nestretla. V filme bol Grenouille zobrazený poľutovaniahodne, film ťa vtiahol do deja a do cítenia hlavného hrdinu, nezastával taký odsudzujúci postoj, divák sa sžíval s hlavným hrdinom a, na rozdiel od knihy, si prial, aby ho neodsúdili. Filmová postava vo mne zanechala dobrý dojem, nie ako literárny Grenouille, zrůda, ktorá si nezaslúži žiť. No vo všeobecnosti, filmové spracovanie sa mi páčilo, hoci nezachytilo práve dojmy, ktoré vo mne po dočítaní knihy zostali.
Meno je vlastne spestrením a autorovou hrou so slovami. Páči sa mi meno Martina, tak napíšem knihu s Martinou, ktorá bude mojim ideálom, akou by som chcela byť. Obdobu takej tej charakteristiky menom zaznamenávame aj v našej, slovenskej literatúre. Jozef Mak, človek - milión, Zápotočný, Rybárička - všetky tieto mená evokujú čosi o každej osobe. Napriek tomu, čo som tu doteraz spomínala, mne sa tieto mená vôbec nepáčia. Sú nekreatívne a nerealistické, postava nebudí dojem reálnej osobnosti, aby Surový priezviskom bol skutočne surový, Hlavaj aby bol skutočne tvrdohlavý, Ťapák skutočne ťarbavý... príde mi to hlúpe.
Naopak sa mi páčila postava Neho v Neveste hôľ. Už samotné nepomenovanie postavy vzbudzovalo tajomstvo, nebolo potrebné nijako bližšie dokresľovať tajomnosť postavy. Keby bol v diele spomenutý ktosi menom, nikto si ho nevšimne a neprikladá mu toľkú dôležitosť ako Nemu.
Takáto obyčajná hra so slovami, respektíve hra s menom dokáže diametrálne zmeniť názor čitateľa na postavu. Čímsi netradičným, tým, že má nepodstatné meno, vzbudzuje pozornosť a napriek svojej bezmennosti sa stáve neprehliadnuteľnou. Uznajte, je meno až tak dôležité?

28.8.2004 a 25.8.2007. Deň úplne iný a predsa v čomsi podobný. Vtedy bol môj prvý a aj tento rok prvým je. 1. košický bikemaratón. Teraz 27 km z Jahodnej, predtým 36 km z Bankova. Časy sa menia, ale mne čosi zostalo: radosť z bicyklovania. Obe rána sme vstávali do krásne slnečného rána, oba dni som vyhrala medzi ženami na krátkej trati, nič som nevyhrala v tombole, no zato Adam áno. História sa opakuje? Bolo to takto:
Ráno ma pán brat prebudil do krásneho dňa, mierne pod mrakom, teplota tak akurát. Mala som ešte dosť času pripraviť sa a dopraviť sa hore na Jahodnú, štartovali sme o pol dvanástej. Odmontovala som si mapník, pripevnila som si štartovné číslo, prilepila som si na riaditká výškový profil trate,

zabalila som si podľa pokynov preukaz poistenca a doklad totožnosti, mobil, keby ma náhodou niekde načisto zlomilo a všetky možné jedy s nápisom No doping, aby aspoň trošku zachránili moju nelichotivú tréningovú situáciu. So všetkými vecami pripravenými a s dvojhodinovou časovou rezervou do štartu som opustila domov. Úmyselne som sa strašne pomaly vliekla a vyhýbala som sa všetkým kopcom, ktorým sa dalo, usilovne som si šetrila sily na 27 km prvého tohtoročného bicyklového trápenia. Dorazila som tam po nejakej hodine, keď už Herr Brat bol na trati a na zhromaždisku postávali iba nedočkaví hobíci. Všetci makači už boli v lese, zatiaľ čo my sme báli a odhodlávali.
Nebol problém nájsť dievčatá, ktoré avízovali, že prídu. Sima, Iva a Miša sa po celý deň poctivo zdržovali pri občerstvovačke v cieli, moje slová zo sklamania naštrbili jedine Haninu pevnú vôľu a presvedčila som ju, aby sme sa trápili spoločne. Prečo mi ostatné slečny povedali nie, aj keď na to mali?
Mojou dobrou náladou hneď z rána zamával, kto iný, ako brat, ktorý ešte stále nevie, vo svojich dvadsiatich rokoch, že ak je nejaký obal prázdny, tak sa vyhadzuje alebo sa odkladá mimo plných nádob.

Takto bola moja tajná zbraň v podobe ionťáku v ťahu, zostali mi len vlastné nohy, dve občerstvy na trati a zlosť. On už nebol medzi nami a nechcela som si vybíjať zúrivosť na nevinných, tak som sa na posledné chvíle pred štartom zašila kdesi do lesa.
Na štart sme nastúpili s Hanou spoločne, komentátorovi sa ani jednej z nás nepodarilo privodiť

akýkoľvek stres, napätá situácia šíriaca sa od komentátorského stanovišťa sa k nám akosi nedostala. Raz sa mi vyplatilo heslo začiatok napáliť a v závere zrýchliť, hneď po výstrele som sa teda

snažila predrať cez menej nabudených cyklistov dopredu. Spočiatku mi to celkom šlo, obehla som aj nejaké ženy a na mieste, kde sme opúšťali asfaltku a modrú, som si vydobila na moment stabilné miesto. Od asfaltky vedúcej z Vyšného Klatova na Jahodnú sme pokračovali na Lajošku cestou kadiaľ chodia hore
aj autá. Nič extra zaujímavé, žiadny technický lesný chodník, iba široká, autami prejazdná cesta. Podľa mapky, ktorú som videla pred štartom, som očakávala, že sa napojíme na žltú a budeme na drbať tým strmákom na Pišivenky a odtiaľ po červenej ku chate. Toto ma sklamalo.
Na svoje súčasné pomery som sa snažila dosť bušiť, vravím si, že na Lajošku dôjdem a z nej to bude asi 10 km prevažne dole. Išlo sa mi celkom dobre, šupla som tam ľahký prevod a pokojne som si

točila, na jednom ostrom stúpaní (druhé pred Lajoškou na červenej), som dokonca predbehla pár mužov, ktorí to tu tlačili. Museli sa strašne hanbiť, keď ma videli, ako okolo nich šliapem. Vtedy ani mne nebolo všetko jedno, ale presvedčila som sa, že keď normálne som schopná vydupať to hore, tak to dokážem aj dnes.
Hore pod chatou, na prvej občerstve, som vypila kus iontu, zjedla rez musli a poďho dole zjazdíkom po žltej. Bola to časť, ktorú som absolútne nepoznala, napriek tomu, že už dlho plánujem ísť sa pozrieť na Železný vrch, okolo ktorého trať viedla. Napojili sme sa na cestu, kadiaľ viedol môj

prvý bikemaratón a po vlnkách sme pokračovali na Jahodnú.Cestou som vídala mnoho bikerov, ktorí pichli a jeden z nich, ktorý ma predtým obiehal, ma požiadal, či nemám pumpu. „Veď pomáhať sa má.“ Opustila som ho bez svojej červenej velo pumpičky vraviac mu svoje štartové číslo, aby ma v cieli vyhľadal. Až potom ma začalo trápiť, že čo urobím, ak dopadnem rovnako ako on, požičal pumpu a potom pichol.
Na Jahodnú som došla bez jediného problému okrem tuhnúcich nôh. Na otočke, v ostrej ľavotočivej zatáčke, kde sme sa stáčali do doliny, bola naša druhá a zároveň posledná občerstvovačka. Vlastnej vody

som mala dosť, takže som ani nestála, veď podľa popisu ma čakalo z doliny už iba 6 či 7 km do cieľa. Zo zjazdu po lúke sme sa napojili na asfaltku, kde sme započali nekonečné stúpanie do cieľa. Išla som chvíľu s dvoma mužmi, kým ma jeden z nich s poznámkou o mojom dobre idúcom GT neupozornil na otvorenú kapsičku pod sedadlom. Musela som zastať, zavrieť a so stále ťažšími a ťažšími nohami pokračovať ďalej. Z asfaltky sme sa zanedlho odpojili a pokračovali sme po akejsi lesnej zvažni. Tu ma už obiehali veľmi rýchli muži, asi zo strednej alebo dlhej trate. A Podarilo sa im úplne ma zdeptať. Vedela som síce, že už nevládzem, ale také čosi som zas nečakala. No nič mi nezostávalo, pomaly som sa driapala hore, neúnavne sledujúc profil trate a tachometer, kedy budem na vrchole stúpania. Na moje prekvapenie sme sa napojili na časť trate, ktorú sme už prechádzali. Dostala som tu kusa napiť a trápila som sa ďalej. S výrazne ubúdajúcimi silami mi aj malé vlnky pripadali ako smrtonosné vlny.
Už dva kilometre som mala byť v cieli, ale zjazdovka sa v diali stále nečrtá, no po úmorných, predlhých metroch sa nakoniec zjaviť musela. Kontrolujúc si číhajúce ženy za chrbtom som sa pomaly spustila do cieľa, potešená z toho, že som prežila.
Pri stánku s občerstvením, pri našich ochotných slečnách, som našla ležať takmer zdochnutého

Adama a vcelku čulo vyzerajúceho Drenča. Napila a napapala som sa, pozbierala som sa z

tridsaťkilometrového šoku a išla som sa vyjazdiť. Neskôr som si u komentátora bola vyzdvihnúť požičanú

pumpu a spomenula som si na svoju otvorenú kapsu. Našla som odvahu a prekontrolovala som, čo mi chýba. Na moje nepotešenie niekde v lese ležali moje doklady s lístkami na obed a kofolu a s mobilom. Nastala veľmi nepríjemná situácia, vzhľadom na to, že som bola úplne unavená a nepriala som si nič iné ako sa po pretekoch s neoceňovaným umiestnením nenápadne stratiť domov. Nabrala som odhodlania a vybrala som sa do doliny hľadať. Bezúspešne. Bola som úplne zmorená okolnosťami, nohy mi neslúžili ako by mali a už som si predstavovala, ako počas zvyšku prázdnin budem chodiť po úradoch a vybavovať si nové doklady. V cieli som išla už po tretíkrát za komentátorom ku stratám a nálezom a on mi povedal, že niekto ich videl asi dvesto metrov za druhou občerstvovačkou. Keď ich niekto videl, tak prečo ich nevzal???
Pripravovala som za vydať sa späť do lesa, na miesto, kde sa nám stretala trať, súdic, že tam je to myslené miesto. Mala som šťastie, že moje odhodlávanie trvalo tak dlho, začula som hlásenie, že mám doklady a mobil. Výborne! Fakt som sa potešila, keď som mala všetky svoje veci opäť pokope. Ako prvé, išla som na obed. Poctivo som si vystála radu, no obdržala som iba kofolu s tým, že guláš dostanem vnútri, no pri pohľade na nekonečnú radu som si radšej sadla a čakala, kým sa to trochu umúdri. Na moje potešenie sa mama ponúkla, že mi radu vystojí, tak som ležiac knihu čítala kofolu a naslúchala prosbám svojho žalúdka.
O dosť dlhú dobu sa mama presunula zvnútra na koniec dlhočiznej rady vonku. No proste niečo strašné. Nehovoriac o tom, že Herr Brat mi namiesto chutných cestovín na prezentácii objednal guláš.
Po fajnovom obedíku mi hneď bolo lepšie, a keďže sa schyľovalo k vyhlasku, vravím si, že počkám, že chcem vidieť tie borkyne, ktoré ma tak nehorázne sundali. Nevidela som nikoho z našich, tak som sa usadila ďaleko od pódia, aby som pred sebou zbadala prichádzajúcich ATUákov. Ako prvý sa pritrafil Adam vraviac mi, že som vyhrala, tri borkyne predo mnou sa vykašľali na druhé kolečko. Od koho to vie? Od Ivy? To si ešte aj takto robí zo mňa dobrý deň?!
Nerobili. Bolo to tak. Po vyhlasku nasledovala tradičná maratónska tombola. Ako obvykle, do rodiny sme vyhrali olej, ja som už od začiatku vedela, že som tu zbytočne. Vyhrala ešte Hanka, ktorá si na rozdiel od nás už lebedila doma vo vani, môže byť rada, že má „takého skvelého bratranca, ktorý

pravidelne vyhráva a je veľmi slávny, ktorý jej to vybavil.“
Po oficiálnom skončení sme išli domov. Ceny prevzali rodičia a my sme frčali posledné dnešné kilometre do domova. Tachometer doma ukázal 67 km a 285 min, vzhľadom na to, čo nemám najazdené tento rok, ma prekvapilo, že ešte žijem, som pri sebe a normálne sa pohybujem. Zázraky sa dejú.

Naše výsledky:

Kategoria: MD - Muži 19 - 39 r. - 88 km ------www.vos-tpk.sk -----------
1. ( 1) LAMI Michal 4 Jump šport Košice 1986 04:00:58 (00:00,00)

Kategoria: SD - Muži 40 - 49 r. - 88 km ------www.vos-tpk.sk -------
7. ( 28) KORIM Juraj 45 Hlinne 1960 06:18:06 (00:41,54)

Kategoria: MK - Muži 19 - 39 r. - 48 km -------www.vos-tpk.sk -----------
18. ( 30) DRENČÁK Tomáš 346 Košice 1985 02:50:50 (00:31,21)
30. ( 48) TYSZ Adam 111 BMX club Košický šarka 1987 03:02:03 (00:42,34)

Kategoria: ZM - Ženy 15 - 39 r. - 27 km -------www.vos-tpk.sk -----------
1. ( 30)TYSZOVÁ Natália 418 BMX klub košický šarka 1988 01:50:19 (00:00,00)
8. ( 74) JERGUŠOVÁ Hana 506 Košice 1991 02:10:58 (00:20,39)