Naťa žije!

Muž v saku postupne doháňal muža v červených montérkach a muža v riflovej bunde. Videl, že prenasledovaným dochádza dych a skôr alebo neskôr ich dostane. Dvaja muži utekali ako zmyslov zbavení, ako o život. Cítili sa presne ako prenasledované zviera rútiace sa do záhuby. Unavené, panikou zmietané mysle splietali čosi o úniku , márne sa snažili prísť na to, ako sa prenasledovateľovi vzdialiť. Jeho vzdialená silueta skrytá do mliečneho oparu hmly sa stávala stále zreteľnrjšou, postava prinášajúca skazu sa neustále približovala. Prenasledovaní sa cítili ako štvaná zver - bežali na palivo vlastného adrenalínu, ťažké nohy by im bez zúfalého záchvevu nádeje klesli bezvládne k zemi. Svalové napätie bolo na hranici smrteľného kŕča a oni smerovali ďalej. Preč od smrti, každým momentom míňali ďalšie a ďalšie stromy, prepletali potkýnajúcimi sa nohami.
Prenasledovateľ vedel, že už mu neujdú. Červený terčík sa stále častejšie skláňal k zemi, ubúdajúce sily boli badateľné na nemotorných pohyboch oboch štvaných mužov. Muž spomalil. Nemal sa kam ponáhľať. Zo skalného briežku, kam zúfalcov nahnala panika, nemali kam ujsť.
Keď vstúpil do maličkej jaskyne, zvoľnil do kroku. Pomaly, s ironickým úsmevom, sa približoval k tmavým tieňom obetí na konci skalného tunela. Neujdú. Vychutnával si ich bezmocnosť a strach, sekundy zúfalstva, ktoré stupňovali paniku červeného a modrého mužíčka. Počul ich nervózne kroky a zbytočné výkriky viny. Pripomínali mu besnú zver, myš v teráriu, ktorá po celý žit iba čaká na bolestnú smrť. Pocítil k nim silný odpor. Hnusili sa mu.
Prenasledovateľ opustil tmu a zastavil sa na mieste, kde ho ožarovalo svetlo. Hľadel striedavo mužovi v červených montérkach a mužovi v riflovej bunde do očí. Oni od neho nemohli odtrhnúť oči, oči plné strachu, túžob a nádeje. Pot sa im miešal so slzami, sklenenými očami a tvárou plnou hrôzy hľadeli do očí desu. Bol Des, bol boh, bol ich všetkým - bol ten, od koho závisí. S pocitom víťazstva sa k nim približoval. Obaja muži zdesene ustupovali, kým nestáli na kraji skalnej rímsi hľadiac k hlbinám. Sledovali svoje kvapky potu či sĺz kvapkajúce kdesi ďaleko pod nich. Čakali, čo sa bude diať. Až teraz zacítili zatuhnuté nohy, stáli zamretí, bez schopnosti vypnúť sily čo i len k jedinému kroku.
Muž pristúpil až tesne za nich a priložil červenému mužovi na temeno hlaveň. On sa ani nepohol, nepovedal slova, vnímal len svoj zrýchlený dych. Na nič nemyslel, čakal. Jeho spoločník neodtrhol pohľad od skál netušil, čo sa deje vedľa neho.
Muž vystrelil. Telo červeného muža padalo do hĺbky. Ani jeden z nich nesledoval jeho pád, stačilo mu, že počul, ako sa lebka roztrieštila o kamenný hrot. Pristúpil k mužovi v riflovej bunde. Hlavňou sa ho dotkol presne tam, kde aj červeného muža. Bez slova, bez akéhokoľvek zbytočného pohybu vraha alebo obete, stlačil spúšť. Modrý muž nasledoval červeného muža, dopad mohutného tela sa ozýval v okolitých skalách. Muž sa za nimi ani nepozrel, iba sa otočil a odkráčal preč.
Je to iba sen, strhla som sa v noci opakujúc si tieto slová. Príliš živé predstavy ma vytrhli zo sna bez možnosti dozvedieť sa príčiny konania troch mužov. Boli tri hodiny ráno a mňa zalial pot. Nie zo strachu, že ma príde niekto do zátylku zastreliť, ale zo strachu z dvoch neznámych zavraždených. Kto zomrie? Komu si tentokrát vysnívam osud? Muža v saku som matne spoznávala, bola to nejaká známa tvár. Už len prísť na to, kto sa mi prikradol do sna, kto ovláda moje vedomie bez môjho vedomia. Nezaspať, nezabudnúť na tú podobu a na ten sen, nezobudiť sa ráno akoby sa mi nič nesnívalo, prísť na súvislosť. Pokúsiť sa prekabátiť podvedomie, dozvedieť sa, čo zostalo môjmu vedomiu skryté.
Predsa. Prichádzam na to, no až ma udivilo, ako ďaleko do minulosti siaha moja predstavivosť. Veď televízor nesledujem už roky. Vlastne si ani nepamätám, odkedy. Raz za čas síce niečo zazriem, no táto udalosť je ešte o čosi dlhšie v pamäti. Pre istotu si radšej zapisujem pár poznámok do notesa, hoci si nemyslím, že taký intenzívny zážitok ujde mojej pozornosti.
Podvečer ma zavialo ku počítaču a pri pohľade na meniacu sa obrazovku sa mi veľmi živo vybavil sen, ten intenzívny pocit smrti nesúci sa za jedinou podobou. Prvé, čo mi napadlo, bola IPTV. Hľadám listujúc medzi programami v histórii a ani ma neprekvapilo, keď nachádzam. Sledujúc program hľadám akúsi súvislosť, no nič zvláštne nenachádzam. Neprisnila sa mi ani scéna z deja, ani nič podobné, čo sa tam objavilo. Na prvý pohľad skutočne nič. No na druhý a poriadnejší...oči. Boli tam a nemohla som od nich odtrhnúť zrak, oči čímsi omamné, tajomne krásne. Bol to pohľad, ktorý máta, ktorý človeka upúta, ktorý sa nedá zachytiť jedinou fotografiou. Boli také, aké oči majú byť. Oči majú o niečom svedčiť aniečo ukázať, mnoho skrývať. Oči, ktoré človeka nútia čosi v nich dolodvať a vziať si, ktoré majú čosi, čo človeka núti sa do nich pozerať a ľutovať ich nositeľa, ktorý ich nikdy naživo neuzrie. Boli to oči, ktoré by si každý prial na niekom mať a večne sa do nich pozerať. Oči anjelske, možno oči diabla.
Hľadiac na ne ma náhle zalialo množstvo energie a zmocnila sa ma neovládateľná túžba vybiť si niekde nakumulovanú energiu. Ako ináč - na bicykli. Nezastavilo by ma takmer nič, všetky myšlienky smerovali k jedinému, GT Zaskar Expert.
Manicomio. Som ako cvok utekajúci z liečebne. Na tvári mám neprítomný pohľad, energia putuje nielen do nôh, mám pocit, že ju musím sálať do okolia. Som plná sily a odhodlania, no mám pocit, že moja rýchlosť je skôr dielom mysle ako svalov. Bušim do pedálov a nevnímam čas, nemeriam úsilie, nechávam sa unášať, pokiaľ ma nezastavuje tma. Nemám baterku. Sklamane sa teda stáčam späť na polia a skúšam to inokade - no s rovnakým výsledkom. Nič ma nezastaví, iba ak ja sama - vlastný strach. Odhodlanie a zázračná sila ma postupne opúšťa, vraciam sa do normálneho stavu. Cítim sa pokojná, nič mi už k šťastiu nechýba. Hádam len tá svalovka mi trochu prekáža. No nič, musím platiť za to, že žiješ svoj sen.

Einsamkeit löst in mir manchmal eine Welle der Kreativität aus - du trinkst noch ein Glas Wein und fühlst dich noch schlechter. Kunst kann nicht ohne Schmerz sein; Und Kunst existiert, um Schmerz zu lindern.

"Osamelosť vo mne občas spúšťa vlnu kreativity - piješ ďalší pohár vína a cítiš sa ešte horšie. Umenie nemôže existovať bez bolesti; a umenie existuje, aby miernilo bolesť."

Till Lindemann

15. 100nawa | 15:12 07.08.2007 | stonava [@] seznam.cz
to Y3nc0: Nejspíš jsi teď chtěl napsat: Nechápem, čo je na tom zle napísané. Jsi ze Slovenska, že? Já jen že z toho, jak píšeš, málem není poznat, jestli jsi Čech nebo Slovák. muncie není jediný, komu se ty tvoje zkazky nechtějí luštit. Přehazuješ, nahrazuješ písmenka, vymýšlíš si zkratky... Snažíš se, aby to to vypadalo americky či co? (viz. tvé slůvko "thom") Tam totiž děcka ze samých zkratek z esemesek už nedokáží normálně psát. Myslíš, že to vypadá kůl? Řeknu ti rovnou: Ne, nevypadá. Vypadá to blbě a nečitelně. I když lidi v tvém věku takhle v poslední době dost často píšou a trpí jakousi mylnou představou, že jim to dodává na výjimečnosti. I někteří tady na foru, ale ne v takové míře jako ty.

Prvé dva prázdninové týždne hneď po maturite som strávila, ako inak, naďalej sa učiac ako sa na študenta patrí. Tentokrát sa však jednalo o trochu príťažlivejšiu metódu – absolvovala som jazykový pobyt v Berlíne. Škola bola umiestnená prakticky v centre mesta, vo východnej štvrti Prenzlauer Berg, dvadsať minút pomalého behu po zasmradených uliciach k Reichstagu. Každý pracovný deň som absolvovala tri jeden a pol hodinové vyučovacie bloky. Vyučovacie hodiny ma bavili, boli záživné a čo bolo najlepšie, bolo takmer nemožné v tomto prostredí nevstrebať žiadne vedomosti. Ešte aj moja spolubývajúca ma pochválila, že moja nemčina sa zlepšiala (pri mále aj štipka spraví veľa).
Moje predstavy o intenzívnom bežeckom tréningu v Tiergarten sa rozplynuli už po prvom pondelňajšom pokuse, dôvod, myslím, že sa každý dovtípi sám. Moja neschopnosť a túžba po akejkoľvek telesnej aktivite ma takmer priviedla do zúfalstva pri pohľade na štart malého oblastného preteku pri Brandenburger Tor. (O týchto pretekoch som na internete nemašla ani zmienku a pripadalo mi to ako organizáciou, tak diváckym publikom ako náš maratón.)
Berlin ako mesto na mňa intenzívne zapôsobil ťažko definovateľnou zmesou vôní, obrazov, dojmov, pohybu, života,... Ťažko definovteľná atmosféra mesta, ešte prednedávnom dvoch miest v jednom rozpoltenom celku, ma čímsi nedefinovateľným priťahovala, napriek nesplnenej požiadavky možnosti pohybu a kúsku pokojného lesa. V porovnaní s Košicami, ktoré mi pripadali ako pokojné malé mestečko, Berlin hmatateľne žil, pohyboval sa v čase a menil, každá jeho časť podávala každým dňom nové svedectvo, nič nebolo rovnaké ako včera, zmes nových ľudí úplne zmenila doterajší obraz miesta. Túžila som využiť každý moment, neprepásť ani sekundu, každou sekundou som vstrebávala nové zážitky, uvedomovala som si ich množstvo, ktoré som práve prepásla. Keby som mala poradiť návštevníkovi, tak nech nechodí po turistami vybraných chodníčkoch a pamiatkách, ale nech sa nechá unášať atmosférou, nech žije s mestom, tak nevyspytateľným a nenaplánovateľným.
No bolo samozrejme pár vecí, ktoré ma v porovnaní so Slovenskom zaskočili, napríklad množstvo ľudí, ktorí v U-Bahn a na staniciach číta. Takmer na každej stoličke sedel človek, ktorý počas jazdy čítal a nejednalo sa iba o dospelých a postarších ľudí študujúcich dennú tlač, ale mnohokrát aj o mládežníkov, čo na Slovensku počas prázdnin je takmer hanba.
Berlíňani si ako maskota mesta, samozrejme okrem medvedíka, vybrali postavičku zo semafora, Ampelmana. Popri tričkách, zošitoch, taškách a iných reklamných predmetoch s nápismi Belin a obrázkami Brandenburger Tor, nechýbali všetky možné variácie s Ampelmanom, či už červeným alebo zeleným.
Jedno z najnepríjemnejších prekvapení bolo miestne pivo. U Nemecka, ako krajiny piva, by sa dalo očakávať, že si tu pochutím, no prvé zahmlené pocity prišli po zelenom a sladkom Berliner Weisse, následne po trojdecovej fľaške namiesto pollitrového čapáku. Najbližšie, keď sa tam ocitnem, jednoznačne Fass.
Ako v takmer každej krajine západne od nás, ktorú som navštívila, chodec môže prechádzať po prechode cez cestu so zatvorenými očami. Autá netrúbibia, neškrípu brzdy, nedostávaš sa do nebezpečenstva. Tomu sa vraví kultúra národa, ktorý sa jednostaj niekde ponáhľa!
A najlepšia vec na záver, v Nemecku majú na kažkom kroku pekárne s úžasným sladkým pečivom. Na každej väčšej stanici ako Alexanderplatz, Friedrichstrasse a pod. sa dali kúpiť úžasné Butter Croissant. Tak rozprávkovo dobré pečivo som ešte nejedla, no zato už mesiac som nejedla rožky a normálny slovenský chleba. My by sme sa mali pýšiť chlebom, tradičným jedlom chudobného slovenského národa, chlieb so soľou, to nám ide najlepšie.
Na záver moja cesta domov - vlakom, v noci, po prebudení pohľad z okna na prenádherný Liptov a slovenské lesy. Nemohla som oči odtrhnúť od okna, vtedy som si konečne začínala uvedomovať, aké je Slovensko krásna krajina, nevnímajúc naše celonárodné problémy zaslepujúce nám myseľ. S hrdosťou som si povedala: Slovensko, moja rodná zem.

Priatelia, po polročnej absencii sa vraciam do intenzívneho tréningového procesu. Namiesto avízovanej prípravy na slovenčinu sa chodím voziť na mapy. Včera sme spolu s Hanou a Mišou absolvovali mapový tréning na bicykli, bola to línia na mape Hrášok dlhá 8 km s prevýškom 305 m. Napriek tomu, že slečny nemali mapník, ma skutočne veľmi príjemne prekvapili svojim elánom a ani počiatočným stúpaním si nenechali pokaziť náladu. Najbližšie sa stretneme v nedeľu, keby mal niekto chuť sa pridať, nech sa ozve pre bližšie info. Tuto je včerajší tréning:



Čo sa mňa týka, dnes dopoludnia som chcela ísť na biku čosi rýchle, myslela som si, že po včerajšom rege tréningu sa mi pôjde božsky, no vydržalo mi to asi iba po štart. Plánované 2-3 rýchle okruhy som skresala na 1, išlo sa mi ťažko, v kopcoch som nevládala zabrať. Asi to bude aj tým, že posledných pár tréningov sa v kuse drbem do nejakého, hoci krátkeho, ale o to strmšieho kopca. Dnes som ho išla za 33:16, pričom 27.4., keď som nebicyklovala, som ho šla za 31:43. Únava je zjavná, ale verím, že to bude so mnou stále len lepšie a lepšie.