Naťa

Len tak, takéto zistenie... A vám aj popíšem, čo všetko za to mohlo. Tak teda minulú sobotu som bola na bežkách, na Altenbergu, to ste si už určite kukli fotky v albume, no išlo tam viac o pozeranie sa na rýchlych biatlonistov ako o môj šport. V nedeľu sme boli zase na bežkách, tentokrát to malo trošku deštruktívnejšie následy, 32 km skate (v mojom podaní, viem, je to silné slovo) za veľmi, veľmi dlhú dobu. Vyzerala a cítila som sa veľmi, veľmi biedne.
No v pondelíček nápad, že idem behať na juh, z čoho vyplýva, že niečo dlhšie, ono to trvá kým dobehnem do lesa a komu by sa chcelo okolo tej smradľavej chemičky... Tak si tak kluskám a reku že idem na Vrkoč na skalu nad Labe, tak si spokojne napredujem, po 56 minútach sa otáčam a bežím spät. Tabuľka, že popravište 800 m tak samozrejme sa idem pozrieť. (Bol to len kríž na kopci a bol výhľad na mesto.) Necelé dve hoďky a ako som došla na kolej, vidím kolegu ako smutne ide od mojich dverí, že nezastihol, tak že čo, plaváreň o 20 minút, tak dobre, doobeda ešte trolinku posilovania a deň bol preč. Zalomilo ma až nasledujúci deň, ani učiť som sa nebola schopná, tak som iba hnila na koleji... v stredu spokojných 8 km, celý deň mám voľno a ja to za svetla nestihnem... som ja ale chrobák truhlík.
Druhý zlomový moment bol štvrtok, dopoludnia bežky, ľahko nad 100 minút, ale ťažko, joj ako ťažko sa mi išlo.... nazvať to aj tým, že som išla je vážne slovo. Ja, samozrejme nestačí mi, musím sa potrestať, popoludní som si poposilovala trošku (3 série), strečingovala a večer že na dobrú noc 6 km modrý okruh.
V piatok svalovka. Dopoludnia som sa pokúsila úplne pomaličkým a kratučkým klusom to spraviť, no nepomohlo. Dneska som sa to opäť pokúšala spraviť, tentokrát iným spôsobom, bikom, no ani ďalších 47 km nebolo blažených pre moje ubolené dolné končatiny... a zajtra to bude ešte horšie, dlhý, až veľmi dlhý výlet na bežkách. Zajtra to už nebudem schopná napísať, tak len teraz, že ešte vnímam.