Naťa

Mačka v záhrade

"Ej, veru nehovor už tak, len ma rmútiš. Opanuj už svoju chvíľkovú rezignáciu a uznaj, že na tomto svete je krásne. A nemrač sa už toľko. Pozri, ešte i mačka Milka sa usmieva."
"Cic, mic", Zurian k sebe volal mačku, ktorá sa im tam obyčajne tmolila okolo nôh a s ktorou sa delili o olovrant. Vzal ju do lona a hladil ju.
"Ty, Luigi", obrátil sa naraz k svojmu priateľovi, ktorý práve maľoval milé zátišie: skupinku červených jabĺk, žltých hrušiek a belasých slivák. "Luigi, vieš, že vaša mačka je v inom stave? Bude mať maličké mačiatka. Luigi, bude prírastok, nová generácia."
Luigi sa usmial. "Možno, možno, Karol. Mačkám sa to stáva práve tak ako iným tvorom božím."
Zurian hovoril ďalej akoby len pre seba: "Tak teda tak, ty potvorka?"
Mačka mu ležala v lone a oddávajúc sa teplu slnečného lúča a vľúdnemu hladkaniu, slastne sa preťahovala a priadla.
"Hej veru," pokračoval Zurian, "tušil som to ja o tebe, len som sa nechcel prenáhliť s diagnózou. Nechcel som sa pred Luigim blamovať. Teraz je to však už zrejmé. Tvoje mačiatka sa už prebúdzajú k životu. A koľko ich bude? Päť či šesť. A budú peknými statnými mačkami či kocúrmi? Budú si plniť svoju povinnosť ako ty? Privedú zasa na svet novú mačaciu generáciu? Kocúri budú chodiť po strechách, škriekať na mesiac. V hrdinskom turnaji sa pobijú so sokmi zo susedstva, zazneje ich víťazný vresk, keď sa im podarí nepriateľa sotiť zo strechy do hĺbky.
Juj, len aby sa dobre viedlo tým tvojim malým potomkom. Nech ich nezahubí lakomstvo a gazdova zlosť. A ty ich dobre opatruj. Však Luigi ti už dopraje trošku mliečka, aby si bola pekná, tlstá, aby si ich uživila."
Pošteklil ju pod bradou a potom ju dráždil k hre, tancujúc jej ukazovákom pred nosom. Mačka si dala povedať a samopašne siahala po jeho ruke oboma labkami. Ľavou labkou sa mu snažila vylepiť facku vždy, keď sa priblížil.
Má práve také čudné, šikovné, mačacie pohyby ako Medúza, pomyslel si. Či azda Medúza má pohyby ako ona? Hej, keď ma chce mlátiť, robí to prácve tak ako mačka.
Hladkal mačku a potom ju položil na zem. "Tak, a teraz sa choď trochu prejsť. Mierna prechádzka ti neuškodí. Diétu ti predbežne netreba predpisovať."
"Aký rozhovor to vedieš s našou Milkou?" zdvihol hlavu Luigi, ktorý bol doposiaľ zahĺbený do maľovania. "A či už máš lepšiu náladu? Lebo sa mi zdalo, že keď si prišiel, bol si neutešiteľne zachmúrený."
"Hej, bol som úplne rezignovaný, ale tá krásna letná záhrada, tvoja pokojná práca a radostné obšmietanie sa tejto mačky - matky ma už pomaly vracajú do normálnych koľají."
"Kdeže si, ty potvorka Milka. Aha, vrátila si sa z prechádzaky a teraz chceš, aby sme ťa pohladkali. I hlad máš, však, ty beťárisko? No, tu máš, matička, mliečko od nášho olovrantu. No, už viac nechceš? A teraz kamže? Miau, miau, voláš ma. No, dobre, pôjdem s tebou. Tak, prechádzka pri plote. Preliezaš do susedovej záhrady? Však i tam je pekne, ale ta už veru za tebou nepôjdem. Radšej ťa tu počkám pri plote. Až sa ti zachce, len príď, vrátime sa spolu k Luigimu."
Oprelk sa o plot a cez škáročku pozoroval Milku. Išla pekne pomaličky po hlavnej cestičke. Oproti išiel mladý muž. Susedov syn, akýsi úradník. Náhle uvidel Milku, zarazil sa, kývol nazad do dvora mladému bírešovi a ke%d tento pribehol, tlmeným hlasom mu oznamoval:
"Pozri Mišo, tu je tá susedovie potvora, čo nám už neraz zožrala večeru uloženú do okna. Počkaj, mizera, teraz sa s tebou vysporiadame. Ja ti dám slaniny, klobásy. Počkaj len, počkaj. Mišo, daj sem drôt."
"Cic, mic," volal Milku ľúbezným hlasom. "Poď sem, cic mic!"
"Miau," odpovedala Milka a pomaly sa blížila. Mačka - matička, nič netušiac, zastala pri jeho nohách, pozarala sa hore an neho svojím usmievavým pohľadom a čakala hladkanie.
Zrazu ju mladík schmatol a držal v ruke.
"Aha, už ťa mám," skríkol radostne. "Začneme účtovať. Ale počkaj, ako, ako? Mišo, chytro sem s tým drôtom."
Zurianovi pri plote zovrelo srdce. Pohol sa. Kričať, zasiahnuť, zachrániť matičku, kým nie je neskoro. Nedopustiť, aby sa krivdilo slabému tvorovi. Potom sa však zdržal.
Mykol plecom. Cez tvár mu prebehol nenávistný úsmev cynizmu a odporu. Načo zasiahnuť. Načo brániť kvapke, aby vtiekla do mora k tým ostatným miliónom kvapiek, k svojim sestrám. Nech sa plní osud ako už toľko ráz. Dívajte sa na to, oči moje, dívajte sa a stvrdi duša mija. Cesta do výšin, spravodlivosť vo vesmíre. Ha-ha-ha! Blbosť.
Kto chráni slabých a nevinných? Nikto.
Silný vždy zvíťazí. Kde je spravodlivosť? Načo zasahovať? Kto zachránil deti a ženy dobytej Tróje? Kto chránil tú zlatovlasú kráľovskú dcéru, tú bielu ľaliu pred opitým žoldnierom bartolomejskej noci? Kto chránil umučených, ubitých, slabých a zviazaných zajatcov proti Xerxesovi, ktorý im vlastnoručne vypichával oči?
Nikto!
Je to Luciferova ríša. Panuje tu krutosť. Každému živému tvorovi akýsi mocný pán vykrúti na konci krk. Preto nech sa to rúti svojou cestou do horúceho pekla. Preto dívajte sa, oči moje a stvrdni duša moja pri pohľade, čo tu bude robiť môj brat, homo sapiens, tvor boží, s tým druhým tvorom božím, s mačičkou Milkou.
Bíreš mu podal hrubý medený drôt. Rýchlym pohybom ho obtočil okolo Milkinej zadnej nohy, odhodil ju od seba a drôt druhým koncom zavesil na plot.
Milka visela dolu hlavou, zavesená za zadnú nohu.
Zviera, zakroč! zreval v Zurianovi hlas srdca.
Nie, odporoval rozum. Nech sa plní osud ako už toľko ráz. Stvrdni, duša moja a nasýť sa nenávisťou k živým a životu. Spravodlivosť? Hlúposť. Nech vidím, čoho je schopný môj brat, homo sapiens.
Milka sa hádzala na drôte. Žalostne mňaukala a škrabala plot. Bolesť na nohe od zvierania drôtu a nepohodlná situácia ju rozzúrili. Párkrát zaprskala a trhala plot ostrými pazúrmi.
"Ty mizera, ja ti dám večeru," povedal mladík a vytiahol z vrecka revolver. Namieril a zhora strelil Milke do hlavy.
Matička, tu niet vyslobodenia.
Zarevala besným škrekotom a neprestala sa hádzať na drôte.
Mladík jej strelil do hlavy ešte raz.
Trošku utíchla, natiahla sa, potom sa začala hádzať ešte zúrivejšie a neustále škriekala hlasom už nepopísateľným.
Dostala od homo sapiensa ešte tri rany do hlavy, ale po každej sa stávala ešte besnejšou. Po plote stekali úzke pramienky krvi. Z plota pod škrobotom rozbesnenej mačky lietali triesky.
Mladík sa pošúchal po hlave.
"Tak to nejde. Už nemám patróny."
"Pusťte ju," prosil ho bíreš s hrôzou v očiach. "Má tuhý život."
"A čože, ty mamľas! Podaj mi rýľ!"
"Pozri, pozri, aká je besná," ukazoval bírešovi. Priblížil rýľ k ranenému zvieraťu a pod pazúrom mačky zaškrípala oceľ, drvená v smrteľnom kŕči bezvedomia.
Rana rýľom do chrbta a mačka sa prestala zvíjať. Zadné nohy mala razom ochrnuté. Len sebou párkrát trhla. Ešte niekoľko rán jej oddelilo hlavu od tela. Mladík ju zhodil z plota.
"Mišo, prines mi vrece zo dvora. Zabaľ tú hnusobu a hoď ju do rieky, nech to nik nevidí."
Bíreš odbehol a mladík sa oprel o rýľ, odpľul si a zamrmľal:
"Tak, tu máš, sviňa, večeru."
Zurian preskočil plot a pár krokmi bol pri ňom. Bol pokojný, v duši mu panoval až drevený pokoj.
"Bratku," povedal mladíkovi, "bratku..."
"Čože, čože," plašil sa tento.
"Bratku, zavraždil si ju. A vieš, že bola matkou? Len si daj ruku sem, hľa. Ešte je tam život, ešte sa pohybujú. Dobi ich, bratku, dobi. Veď tak dobre vieš vraždiť."
Mladík vybuchol a vzdorovito hodil hlavou:
"Veď to nie je vaša mačka, čo vás po nej."
Tento bezočivý, posmešný hlas zaúčinkoval na Zuriana ako úder kladivom do hlavy.
V očiach sa mu až zatemnelood návalu horkosti a zloby. Pristúpil k mladíkovi. Obe ruky si strčil do vrecka, lebo cítil, že by sa mohlo stať niečo hrozné. Pristúpil k nemu ešte bližšie, až sa im tváre skoro dotýkali. Musel byť strašný, lebo mladík cúvol a v očiach mu zračil strach. Zurian pohol rukou. Mladík si zakral tvár a nastavil oba lakte na obranu. Vo svojom smrteľnom strachu bol smiešny. Zurianovi zaraz prešla zloba a zmenila sa v ľútosť, ako sa na neho díval.
"Ty malé špinavé chlapčisko, ty úbohá obludná duša, koľko ráz sa ty ešte budeš musieť narodiť, kým si od Boha vyslúžiš tú milosť, aby si sa už viac ráz nenarosil? Koľkokrát a v akých formách bude ešte skúšaná tvoja zkrnelá psia duša, kým dôjde svojej najvyššej odmeny, vtopiť sa v Boha, v najvyššie Dobro a viac sa nestelesniť. Ty úbohý brat môj, ta nešťastný, zlý človek!"
Pomalým krokom sa vzdialil. Mladík tam zmätene stál a nechápavo za ním pozeral. Skok a Zurian bol za plotom.
"Kde si bol?" spytoval sa LUigi.
"No len tak, kochať sa krásou života," znela Zurianova drevená, chrapľavá odpoveď.

Stalo sa to tri dni pred koncom Zurianovej dovolenky. Tie tri dni sa mu míňali nekonečne pomaly. K Tonittovcom už nešiel. Len preč odtiaľ, čím skôr preč. Leto tú páchne rozkladom, zeleň skrýva skazu a smrť, niet tu pokoja, harmónie, človek je všade najbiednejším, najľstivejším netvorom, pravou korunou násilníctva a kráľom vrahov.
Len preč odtiaľ do veľkého mesta. Stratiť sa v tom mori, nestarať sa o nikoho a žiť len práci.
Vrátiť sa k Medúze. Jej bledá tvár, slzy jej beznádejného smútku pri lúčení Zuriana naplnili zúfalou túžbou byť pri nej, potešiť ju.