Naťa

Prvé dva prázdninové týždne hneď po maturite som strávila, ako inak, naďalej sa učiac ako sa na študenta patrí. Tentokrát sa však jednalo o trochu príťažlivejšiu metódu – absolvovala som jazykový pobyt v Berlíne. Škola bola umiestnená prakticky v centre mesta, vo východnej štvrti Prenzlauer Berg, dvadsať minút pomalého behu po zasmradených uliciach k Reichstagu. Každý pracovný deň som absolvovala tri jeden a pol hodinové vyučovacie bloky. Vyučovacie hodiny ma bavili, boli záživné a čo bolo najlepšie, bolo takmer nemožné v tomto prostredí nevstrebať žiadne vedomosti. Ešte aj moja spolubývajúca ma pochválila, že moja nemčina sa zlepšiala (pri mále aj štipka spraví veľa).
Moje predstavy o intenzívnom bežeckom tréningu v Tiergarten sa rozplynuli už po prvom pondelňajšom pokuse, dôvod, myslím, že sa každý dovtípi sám. Moja neschopnosť a túžba po akejkoľvek telesnej aktivite ma takmer priviedla do zúfalstva pri pohľade na štart malého oblastného preteku pri Brandenburger Tor. (O týchto pretekoch som na internete nemašla ani zmienku a pripadalo mi to ako organizáciou, tak diváckym publikom ako náš maratón.)
Berlin ako mesto na mňa intenzívne zapôsobil ťažko definovateľnou zmesou vôní, obrazov, dojmov, pohybu, života,... Ťažko definovteľná atmosféra mesta, ešte prednedávnom dvoch miest v jednom rozpoltenom celku, ma čímsi nedefinovateľným priťahovala, napriek nesplnenej požiadavky možnosti pohybu a kúsku pokojného lesa. V porovnaní s Košicami, ktoré mi pripadali ako pokojné malé mestečko, Berlin hmatateľne žil, pohyboval sa v čase a menil, každá jeho časť podávala každým dňom nové svedectvo, nič nebolo rovnaké ako včera, zmes nových ľudí úplne zmenila doterajší obraz miesta. Túžila som využiť každý moment, neprepásť ani sekundu, každou sekundou som vstrebávala nové zážitky, uvedomovala som si ich množstvo, ktoré som práve prepásla. Keby som mala poradiť návštevníkovi, tak nech nechodí po turistami vybraných chodníčkoch a pamiatkách, ale nech sa nechá unášať atmosférou, nech žije s mestom, tak nevyspytateľným a nenaplánovateľným.
No bolo samozrejme pár vecí, ktoré ma v porovnaní so Slovenskom zaskočili, napríklad množstvo ľudí, ktorí v U-Bahn a na staniciach číta. Takmer na každej stoličke sedel človek, ktorý počas jazdy čítal a nejednalo sa iba o dospelých a postarších ľudí študujúcich dennú tlač, ale mnohokrát aj o mládežníkov, čo na Slovensku počas prázdnin je takmer hanba.
Berlíňani si ako maskota mesta, samozrejme okrem medvedíka, vybrali postavičku zo semafora, Ampelmana. Popri tričkách, zošitoch, taškách a iných reklamných predmetoch s nápismi Belin a obrázkami Brandenburger Tor, nechýbali všetky možné variácie s Ampelmanom, či už červeným alebo zeleným.
Jedno z najnepríjemnejších prekvapení bolo miestne pivo. U Nemecka, ako krajiny piva, by sa dalo očakávať, že si tu pochutím, no prvé zahmlené pocity prišli po zelenom a sladkom Berliner Weisse, následne po trojdecovej fľaške namiesto pollitrového čapáku. Najbližšie, keď sa tam ocitnem, jednoznačne Fass.
Ako v takmer každej krajine západne od nás, ktorú som navštívila, chodec môže prechádzať po prechode cez cestu so zatvorenými očami. Autá netrúbibia, neškrípu brzdy, nedostávaš sa do nebezpečenstva. Tomu sa vraví kultúra národa, ktorý sa jednostaj niekde ponáhľa!
A najlepšia vec na záver, v Nemecku majú na kažkom kroku pekárne s úžasným sladkým pečivom. Na každej väčšej stanici ako Alexanderplatz, Friedrichstrasse a pod. sa dali kúpiť úžasné Butter Croissant. Tak rozprávkovo dobré pečivo som ešte nejedla, no zato už mesiac som nejedla rožky a normálny slovenský chleba. My by sme sa mali pýšiť chlebom, tradičným jedlom chudobného slovenského národa, chlieb so soľou, to nám ide najlepšie.
Na záver moja cesta domov - vlakom, v noci, po prebudení pohľad z okna na prenádherný Liptov a slovenské lesy. Nemohla som oči odtrhnúť od okna, vtedy som si konečne začínala uvedomovať, aké je Slovensko krásna krajina, nevnímajúc naše celonárodné problémy zaslepujúce nám myseľ. S hrdosťou som si povedala: Slovensko, moja rodná zem.