Naťa

Z Adamovho nápadu vyniesť na Rysy plynovú bombu akosi zišlo, no mňa idea navštíviť naše veľhory neopustila. Kedže sa blížil prvý školský deň, spomenula som si svoju spolužiačku Zuzku, ktorá by určite nepohrdla návrhom ísť do Tatier, pokiaľ nemá v pláne niečo lepšie. S potešením som sa dozvedela, že sa tam dokonca s priateľom chystajú. Namiesto druhotného návrhu Kriváň sme sa rozhodli zrealizovať Vysokú. Nič som nenamietala, nepoznala som ten kopec, stačilo mi, že je to mimo turistického chodníka.
V piatok ráno som teda sadla na vlak a odviezla som sa do Spišskej, odkiaľ ma vyzdvihli autom a frčali sme favoritom na Popradské pleso. Naše prvé kilometre skoro po ránu sme absolvovali po asfaltke, celí žhaví do nejakého kopca. Dôkazom, že na Popradskom plese sme boli skoro ráno, je aj táto fotka:

Z Popradského plesa sme pokračovali chvíľku po značenom chodníku, na cestu, kadiaľ sa máme ďalej vydať,

nás upozornila tabuľa Zákaz vstupu na neznačené chodníky. Ako pozvánka - ani sme ho nemuseli hľadať. Za rána za rosy sme stúpali krásnou Zlomiskovou dolinou, sprvu medzi stromkami, neskôr už iba po holých


skalách. Pred Ľadovým plesom pod Lúčnym sedlom sme sa stáčali doľava a pokračovali sme pomerne

dýchavyčným krokom okolo Zlomiskovej veže smerom na Vysokú. Cestou sme postretali zopár horolezcov, je fakt obdivuhodné, že po tom, čo vyšlapú ku skale, sú schopní ešte loziť. Vyšli sme do sedla a mali sme nádherný výhľad na Ľadové pleso, Lúčne sedlo, Dračie pleso, Zlomiskovú vežu, Popradské pleso, Štrbské pleso a Ostrvu.



Zo sedla sme postupovali stále strmším a strmším žľabom hore, spočiatku sa dalo chodiť, no v závere to bola takmer horolezecká výprava.



No napriek všetkému, vrchol sme dosiahli. Vysoká, 2547 m.n.m., môj, Zuzkin aj Jarov osobný rekord. Hore sme sa zapísali do termosky a obdivovali sme nádherný výhľad na okolité kopce, na Českom štíte sme videli horolezcov, na Rysy prúdili davy ľudí, pri Zmrzlom plese bol ešte sneh, obdivovala som stenu, kde sa pozabíjala väčšina tatranských horolezcov.


Keď sme už boli hore, začala nás trápiť otázka, ako sa bezpečne dostaneme dole. Spadnúť do Českej doliny by problém nebol, no naše kroky viedli tou najschodnejšou cestou, teda rovnako, ako sme šli hore. Iba pár metrov, ktoré sme museli pri výstupe neschodnou cestou klesnúť, nám spôsobovali mierne až väčšie problémy a predstava, že sme 500 výškových metrov nad Dračím plesom, od ktorého to drsné stúpanie začalo, mi spôsobovala obavy. Keby sa jednalo o desaťmetrový úsek, ktorý musíme klesnúť, tak je to úplne v pohode, ale keď vidíš hlboko pod sebou dolinu a máš klesať takú hoďku, je to predsa len o čosi stresujúcejšie. Cestou dolu sme stretli nejakého horského turistu, s prilbou, lanom a výstrojom, vtedy mi došlo, že je to s nami asi vážne. Nasťastie sme neboli nútení klesnúť až k plesu, keď sa to dalo, tak sme to hodili traverzom na okolo Českého štítu pod Kohútik, kde sa nám naskytol

majestátny pohľad na chatu

pod Rysmi. Odtiaľ sme už iba bezpečne po reťazi sklesali na Sedlo Váha a odtiaľ po značke okolo chaty

dole. Mali sme stres, či stihneme včas dôjsť dole, Zuzka s Jarom ma ešte odviezli do Popradu na stanicu na IC do Bratislavy na preteky.(Ďakujem ) A krásny deň bol za nami.