Naťa

Patrilo by sa opäť dačo zanôtiť. Nuž čo? Neviem. (Aká jednoduchá a ľahká odpoveď! No v takomto stave to nemôžem zanechať, preto pokračujem:) Tak skúsim napríklad čo som robila dneska. Bola som plávať a na chvíľku na biku. Takmer nič. (Opäť chvíľka trápneho mlčania.) Nič ma dneska nepodráždilo, spať sa mi ešte nechce, v počítači nič zaujímavého nie je... (žiara) KNIHA! (osvietilo ma) Predsa si môžem čítať. Je to jasné, takže nepíšem niečo o knižke, ktorú čítam.
V prvom rade, čítam ju v poslednej dobe dosť sporadicky, akosi sa mi nechce premýšľať nad jej obsahom a dekódovať formu v ktorej je. O jej obsahu (k tomu všetkému som ešte len na začiatku) toho veľa napísať nemôžem, keďže som sa ešte neprelúskala cez "predohru" a neprikročila k hlavnému činu. Usádzam sa práve do situácie, snažím sa pochopiť okolnosti, aby následné gro malo hlavu aj pätu ako sa vraví. A to je celé.
Mohla by som ďalej spomenúť víkendové preteky, ale ja ich takmer vôbec nespomeniem, lebo boli také pekné, že by ste mi mohli dokonca aj závidieť.
K ďalšiemu bodu. (O zbytočnosti týchto slov sa nebudem naďalej zmieňovať, je to zbytočné.) (Rodí sa mi v hlave ťažká myšlienka, a pozor! Vylieza!) Chcem mať na koleji žlté steny namiesto bielych. (Pekná blbosť.)
Nuž a teda týmito krásnymi veršami končí moje dnešné spamovanie:

Hoj, mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.