Naťa

Už od včera som sa tešila na dnešný tréning. Prišla forma, dali sme asfaltvových 94 kilometrov, v mojom prípade na biku, ťažko povedať, odkiaľ sa nabrala. Z neznáma. Večer som bola nepokojná, nabudená, natešená, nevedela som, čo so sebou. Zároveň som ale vedela, že zajtra to so mnou nebude až tak slávne ako dneska, predsa, eufóriu prekryje únava.
Dopoludnia pršalo, z radaru som ale vyčítala, že by sa to malo zlepšiť snáď len na nejaké prehánky. Trpezlivo som čakala, nemám žiadne nepremokavé oblečenie, takže jazda skoro na jar v daždi by bola horúcim predpokladom nachladenia. Prestalo, zľahka sa vyčasilo, prišiel môj čas. Vymyslela som si výjazd do Terezína, smerom na Litoměřice jazdím veľmi málo, treba totiž prejsť mestom, čo ma dokáže odradiť. Dosť som sa bála, predsa, sedela som po druhý či tretí raz na silničke, cesty boli mokré a ja som nevedela, ako sa bude správať. Zjazd k Labe bol takmer nočná mora. Tŕpla som, či sa niekde nevyvalím a neprejde ma auto idúce za mnou. Mala som stres. Ako som sa však potešila, keď som konečne vychádzala z mesta! Opadla zo mňa toľká nervozita a sústredenie, až som si uvedomila, že mi niečo chýba. Hneď mi bolo už aj jasné, čo. Prilba. Jazdiť bez prilby, ešte s mojimi skúsenosťami a v takomto počasí, je predpokladom úrazu a prúseru, tak poďho naspäť cez mesto na kopec na Klíši. Cestou som išla okolo bankomatu, keďže peňaženka zívala,či dokonca nariekala prázdnotou, stavila som si vybrať peniaze. Či sa zdržím o minútu dlhšie, či kratšie, je už jedno.
Na koleji sa teta vrátnička pousmiala mojej zábudlivosti, myslela si, že si idem po pláštenu, a s kokoskou na hlave ma vypravila von. Sprvu som nechápala, prečo by som sa mala vracať pre pršiplášť, nepršalo a hádam by ani nemalo, schválne som sa potom vydala radšej smerom na Stadice, kde ako-tak presvitalo slnko. Terezína som sa vzdala, štyrikrát za deň ísť cez mesto by bolo fakt moc. Po cca polhodinovom zdržaní som konečne trénovala. Konečna nastala tá chvíľa – išla som asi desať minút, keď začalo popŕchať. Ale mňa tento jemný jarný dáždik nezastavil, presvedčila som sa, že to prejde, tam svieti slnko, pôjdem pod neho. Popŕchalo, prestalo, zas popŕchalo a zas prestalo. Ale som stále šla ďalej. No a potom už nie. V Rtyni nad Bílinou, cca 13 km od koleje, som chytla defekt. Rovno pri materskej škole a obecnom úrade. Nerozhodilo ma ani toto, odparkovala som na chodník, zložila a rozložila som si všetky potrebné inštrumenty a opravila som to. Tušila som, že s fúkaním galusky vreckovou pumpičkou budem mať problém. Šlo to dobre, až ma to prekvapilo, len som akosi nebola spokojná s tlakom, že predsa tam ešte niečo doprdnem. To bol kameň úrazu, trošku sebavedomejšie, silnejšie som zabrala a vypadol mi ventil, koleso vyfučalo, sadu na lepenie som so sebou nemala, opäť začínalo pršať, deti, čo sa na chodníku bicyklovali, ma bedlivo sledovali ako nebezpečnú zúrivú šelmu a mohla som ísť domov. Kráčať sa mi nechcelo, keby aspoň nejakou peknou prírodou a nie cez dediny a otvorenú rovinu. Stalo sa mi to presne pri železničnej stanici, tak som to išla skontrolovať, hoci som neverila, že by som to akurát trafila a išlo z tejto diery v nedeľu vôbec niečo. Ak som tomu dobre porozumela, vlak mi mal ísť presne o hodinu. To ale určite nepríde, zle som to naštudovala alebo ho zmeškám....
Presunula som sa teda do krčmy, ktorá bola tak na 70 metrov od stanice a miesta činu. Smutne som tam došla, krčmár keď ma sa ma popýtal, čo sa mi stalo, tak som mu vyrozprávala príhodu so zlomeným ventilom, poľutoval ma a načapoval mi pivo. V telke bežalo niečo o potravinárskom priemysle v Thajsku, tak som sa zapozerala, ale čas som si ustrážila. Stŕpla som, keď som počula prichádzať vlak zo smeru Bílina, no, našťastie, po prvý krát tento deň, nebol to môj motoráčik, ale sada asi piatich nákladných vozňov s lokomotívou.
Takže časovo som si to ustrážila, došla som na perón, prišiel vláčik a kupovanie lístka. Nebol tam sprievodca, ale ako v autobusoch námatkový revízor a cestovné lístky sa kupovali v takou automate, do ktorého som nemala drobné. Keď sa mi podarilo zmeniť drobné, nevedela som si to tam navoliť a napriek návodu na použitie. Teta mi ale pomohla, boli sme síce už o dve stanice ďalej, ale lístok pre seba som mala, tak ešte kolo. Tete som nastavila ruku s drobnými a nechala som to na nej. Postískala niečo v tej zázračnej škatuľke a vraví, že by to stálo 24 korún, tak isto ako lístok pre mňa, Keďže sme boli tak dve,tri stanice pred Ústím, nechali sme to tak. No mne to nedalo, prišla mi to moc vyská suma, tak som začala pátrať na vlastnú päsť. Som predsa poctivá, nemohla som to nechať bez povšimnutia tak a keby prišiel revízor, aspoň by som mu povedala, že sa ešte stále pokúšam zakúpiť si lístok pre batožinu. Perlička na záver cestovania vlakom, keď som vystupovala, vystriedala som sa s revízorom. Nečapol ma.
Na koleji som sa opäť posťažovala tete vrátničke, čo sa mi stalo. Ona mi hrozne fandí, vždy sa spýta, ako bolo, prípadne kde som bola a tak. Uzavrela to s tým, že „vracet se je neštěstí.“ Zobrala som si ponaučenie a nevracala som sa zas von na horáku. Síce sa mi chcelo ísť vonku, začalo tam krásne svietiť slnko, ale na ďalší problém som fakt nemala chuť. Vydržala som do zotmenia, zlý deň už skončil, tak hádam začne lepšia noc, a išla som behať. Střížák som vypustila, prišla jar a tá vyláka do môjho prímestského lesa zbojníkov, spojila som teda menej príjemné, ale zato s užitočným a bežala som mestom do Lidlu. Nakúpila som si čerstvé raňajky a po prvý raz bez problémov v tento deň som dorazila domov.


Výlet do Terezína som si napokon urobila v pondelok. Nechytla som ani defekt, čo o dnešku povedať nemôžem, dnes to však aj trošku padlo vhod, po hodine a pol som tak ukončila svižné tempo a začala som sa vyjazďovať. Na Terezíne mi prišli zaujímavé hradby, mala to vlastne byť pevnosť, približne takto vyzerá z oblakov:



V teréne tieto hradby vyzeraj približne takto:



Cestou domov som si ešte odfotila hrad Střekov: