Naťa

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, načo slúžia mená a ako ovplyvňujú svojho majiteľa? Aký vzťah má jeho nositeľ k svojmu menu? Povedala by som, že meno, tvorené u nás z rodného mena a priezviska, je iba nepriamym pomenovaním, cudzou, nič neevokujúcou ceduľkou. Takmer ako zloženie na zadnej strane potravín - kým daný výrokob nepozná, bežnému spotrebiteľovi cudzie názvy chemických látok, farbív, dochucovadiel, nič nehovorí. Obdobným, no omnoho presnejším identifikačným znakom človeka je rodné číslo. Nemalo by sa stať, že by dvaja ľudia mali rovnaké rodné číslo, pričom u menách je nepravdepodobné, že niekto má unikátne meno v súlade s tradičnými menami danej krajiny. Keby ste ma volali 886210/...., vedela by som, že sa jedná presne v omňa, pomenovaním Naťa sa strhnú aspoň dvaja ľudia v mojom okolí. Zanikli by akékoľvek expresívne skomoleniny mien, človek by bol charakterizovaný nič nevraviacim číslom a nie milne citovo zafarbeným menom.
Povedzme, že sa mi nepáči meno Gejza. Pri stretnutí s identickými mužmi s menami Gejza a Tomáš, by Tomáš mal u mňa väčšie sympatie, pretože jeho meno mi je omnoho sympatickejšie. Skúste porovnať, aké dojmy vo vás zanechajú mená Filoména a Zuzana. Predpokladám, že väčšine z vás, sa bude viac páčiť tradičné a používanejšie meno Zuzany ako zvláštne meno Filomény. (Nič proti Filoménam!)
Keď sme si urobili obraz o spochybniteľnom význame mien v bežnom živote, prenesme sa do literárnych diel, konkrétne do kratších literárnych útvarov s úzkym okruhom postáv. Predstavte si poviedku, v ktorej figurujú dve hlavné postavy, okolo ktorých sa točí dej a osem vedľajších postáv tvoriacich zápletku. Kým sa čitateľ spozná s hlavnými postavami, priradí si meno k charakteristike danej postavy, dočíta sa už do polovice a ujde mu mnoho dôležitých detailov, nedokáže si tak dôkladne predstaviť postavu ako sa ju autor snažil opísať a neprenikne tak do hĺbky duší daných postáv.
Jeden autor raz napísal, že každy spisovateľ, buď priamo alebo nepriamo, opisuje prostredie a ľudí, medzi ktorými sa pohybuje. Zastávam názor, že autor nenapíše presvedčivé a autentické dielo, pokiaľ nie je vtiahnutý do problematiky, ktorú vo svojom diele rozoberá. Jednoducho povedané, nikto ma nepresvedčí, že absolútne nezaiteresovaný Goethe by napísal Utrpenie mladého Werthera. Z toho by vyplývalo, že takmer každá významná literárna postava, nositeľ deja, vznikla na základe reálneho podnetu z okolia autora. Aby sa jednotlivé postavy v diele hneď nespoznali (viď Kocúrkovo), k daným charakteristikám, ktoré si podľa vlastných predstáv dotvorí, doplní podľa seba zaujímavejší dej. Napríklad ako som bola na výlete na Vysokej. Mala by som jednu ústredn postavu a päť ďalších kamarátov na výlete v prírode. Neliezli by sme na kopec, ale išli by sme splavovať rieku, pričom dramatický momnent by nastal v momente, keď by sme sa stratili. Postavy a dej by som zmenila, boli by medzi nimi úplne iné vzťahy, no atmosféru a dojmy, ako zdroj inšpirácie, by som použila identické. O mesiac by už nikomu nenapadlo, že príbeh o výlete na vode vznikol z námetu z hôr.
Ja si mylím, že o tom to je, že dobrý spisovateľ dokáže napísať vynikajúcu knihu nie opisom skutočnosti, ale pohybujúc sa na hranici vlastnej skúsenosti a fantázie, pričom vymyslenej kostre príbeh dokáže vdýchnuť dušu dôveryhodným opisom dojmu. Mne osobne sa páčia knihy, ktoré vo mne po prečítaní zanechajú nejaký dojem, nie, keď nedotknuto dokážem prerozprávať daný príbeh. Ak autor docieli, že keď sa mám báť, tak sa skutočne bojím, keď mám cítiť energiu nezvládnuteľného davu, skutočne sa cítim stiesnene, vtedy je to kniha, ku ktorej sa budem rada vracať.
No vrátim sa späť k menám. Ja ,aj vo svojich minuloročných slohových prácach, som postavám, pokiaľ to nebolo vyslovene nevyhnutné a žiadané, nedávala mená. Meno zbytočne zaťažuje a odpútava pozornosť od charakteru. Povedzme, že ústrednú postavu budem volať muž. Muž má kamarátov, ktorých opäť nepomenujem menom, ale ich vlastnou charakteristikou, napr. muž s dlhými vlasmi, nedôverčivé dievča alebo protivný brat. Od prvého momentu bude každému jasné, aká je pre čitateľa najdôležitejšia charakteristická črta danej osobnosti, čitateľ si neustálym opakovaním danej vlastnosti pripomína postavu a spoznáva ju nie prostredníctvom mena, ale vlastnosti dôležitej pre vývoj deja. Napríklad na začiatku knihy mám spomenuté, že jedna z hrdiniek má červené vlasy. Túto, pre mňa zatiaľ nepodstatnú informáciu vypustím z hlavy, keďže sa mi pletú mená a vzájomné vzťahy medzi postavami, a keď sa o čosi neskôr táto žena opäť objaví, predstavím si ju úplne ináč a zažívam šok, keď sa na konci knihy dozviem, aké krásne červené vlasy mala. Takéto prekvapenia potom čitateľ zažíva aj pri sledovaní filmovej vizualizácie danej literárnej predlohy. Keď sledujem film, omnoho viac na mňa zapôsobí ten, ktorý plynie presne ako v mojich predstavách pri čítaní predlohy. Predstavím si hlavnú hrdinku ako nízku ženu s čiernymi vlasmi a zelenými očami, herečka, stvárňujúca danú postavu, vysokú, s červenými vlasmi a prenikavými hnedými očami, mi príde cudzia a nestotožňuje sa s mojím vnímaním daného diela. Mnohokrát je to, samozrejme, na čitateľovi, pozitívnu postavu si predstaví vrámci možností podľa svojich ideálov, aby naňho pôsobila čo najsympatickejšie.
Spomeniem knihu a film Parfum, ktoré mi prednedávnom prešli rukami. Hlavná postava Jean-Baptiste Grenouille je v knihe vykleslený vyslovene negatívne, postava je štylizovaná tak, aby ňou čitateľ pohŕdal a odsudzoval ju, aby sa s postavou, ako sme bežne zvyknutí, nezžíval. Pravdu povediac, s takýmto jednoznačným postojom k hrdinovi som sa ešte nestretla. V filme bol Grenouille zobrazený poľutovaniahodne, film ťa vtiahol do deja a do cítenia hlavného hrdinu, nezastával taký odsudzujúci postoj, divák sa sžíval s hlavným hrdinom a, na rozdiel od knihy, si prial, aby ho neodsúdili. Filmová postava vo mne zanechala dobrý dojem, nie ako literárny Grenouille, zrůda, ktorá si nezaslúži žiť. No vo všeobecnosti, filmové spracovanie sa mi páčilo, hoci nezachytilo práve dojmy, ktoré vo mne po dočítaní knihy zostali.
Meno je vlastne spestrením a autorovou hrou so slovami. Páči sa mi meno Martina, tak napíšem knihu s Martinou, ktorá bude mojim ideálom, akou by som chcela byť. Obdobu takej tej charakteristiky menom zaznamenávame aj v našej, slovenskej literatúre. Jozef Mak, človek - milión, Zápotočný, Rybárička - všetky tieto mená evokujú čosi o každej osobe. Napriek tomu, čo som tu doteraz spomínala, mne sa tieto mená vôbec nepáčia. Sú nekreatívne a nerealistické, postava nebudí dojem reálnej osobnosti, aby Surový priezviskom bol skutočne surový, Hlavaj aby bol skutočne tvrdohlavý, Ťapák skutočne ťarbavý... príde mi to hlúpe.
Naopak sa mi páčila postava Neho v Neveste hôľ. Už samotné nepomenovanie postavy vzbudzovalo tajomstvo, nebolo potrebné nijako bližšie dokresľovať tajomnosť postavy. Keby bol v diele spomenutý ktosi menom, nikto si ho nevšimne a neprikladá mu toľkú dôležitosť ako Nemu.
Takáto obyčajná hra so slovami, respektíve hra s menom dokáže diametrálne zmeniť názor čitateľa na postavu. Čímsi netradičným, tým, že má nepodstatné meno, vzbudzuje pozornosť a napriek svojej bezmennosti sa stáve neprehliadnuteľnou. Uznajte, je meno až tak dôležité?