Naťa

Áno, teším sa, v utorok popoludní pôjdem vlakom do Gombaseku. Rovnako ako aj po minulé roky ma atmosféra pripravovania najväčších orientačným pretekov v našej krajinke nemohla nechať pokojne sedieť doma. Priložiť svoju unavenú, časom zbitú, pomocnú ruku som sa chystala aj ja. Vlak odchádza o 12:42, o tretej ráno sa upokojujem, že to v pohode stíham (okrem iného aj zbalenie sa, umytie biku, nákupu, napálenia DVD - tu vznikala komplikácia). Všetko vizeralo úplne krásne, chystala som sa na trolejbus, keď vtom, s mojím šťastím, vidím, ako môj dopravný prostriedok práve opúšťa zastávku.
To nič, hovorím si ešte stále pokojná, veď o desať minút ide ďalší a s tým to tiež stíham. No trolejbus ani po desiatich minútach stále nič. Mešká! Čo iné sa od košického dopravného podniku dá čakať? No áno, trochu im krivdím, prišiel. Už je to tesnejšie, no pohoda sa ma stále drží.
Prvé znepokojenie nastalo na zastávke pri Kauflande, kde po zaznení signálu nevystupovať a urýchlene opustiť prietor dverí, sa poloprázdnym vozidlom ozval mikrofónový hlas: Cestovná kontrola, prosím pripravte si cestovné lístky. Pohoda. Zapotrošený lístok som našla doma a teraz som ho orazítkovaný zvierala v potiacich sa dlaniach. Nastala zvláštna situácia - autobus stál a všetci sa obzerali po domnelom revízorovi, no "Nikto nechodí." Zmätení cestujeme ďalej. O pár metrov nato autobus zase stojí, no tentokrát bez zjavnej príčiny, len tak, pri štadióne, nepočujúc akýkoľvek životný záchvev plechového kolosu. Ejha, ja to nebodaj kvôli blbému busu nestihnem! Moje obavy, že budeme musieť vystúpiť a v ceste pokračovať po vlastných, sa mi, našťastie, rýchlo mizne z predstáv.
Pokračujeme ďalej. Na najbližšej zastávke, Dom umenia, opäť po vykonaní nevyhnutných úkonov vyčkávame na zázrak. Mne je jasné, že ak sa toho zázraku dočkáme, ja sa nedočkám vlaku.
No konečne! Pohyb!Na Námestí Osloboditeľov všetko vizerá nádejne, zrýchlené reakcie autobusu pocítil aj pasažier naskakujúci do polozavretých dverí. A teraz nerozumiem, čo sa deje. Šofér čosi kričí, zdá sa mi, že chce komusi skontrolovať lístok. Chvíľku to trvá, no aj kratinké momenty ma už môžu pripraviť o miestečko v osobáku smerujúcom popri maďarských hraniciach na západ.
Minúty ubiehajú, časová rezerva sa mi stenčuje a adrenalín v krízových situáciách mi burcuje všetky psychické aj fyzické sily a ako veľmi zvláštny, batožinou naložený zjav, vyskakujem a bežím na stanicu. Ubiehajú mi cenné sekundy a miestečká v rade, preťažené nohy nepodávajú svoj tradičný výkon. No neboli by to moje nohy, ak by ma nedoniesli až do staničnej haly. Pri pokladniciach vidím stojacich ľudí a nervózne prešľapujúc a dychčiac sa zaraďujem medzi nich. Dobrý ujo, ktorý vidí, ako zdesene poškuľujem po hodinkách, ma púšťa pred seba a čosi mi bľabtá. Nepočúvam ho, iba prikyvujem. Očami hypnotizujem tetu v oranžových nohaviciach, aby čo najskôr odišla.
Neodišla. Osobný vlak smer Košice predmestie,..., Plešivec je pripravený na odchod. Vlak hneď odíde. Zmorene prepúšťam radu dobrému ujovi. A teraz ako dlho tu budem čakať?
Dve a štvrť hodiny. Ešteže mám so sebou Ságu rodu Forsytů. Číslice na hodinkách postupne nadobúdajú stúpajúci tender, s cestovným dokladom sa s bezpečným náskokom odoberám k pristavenému vlaku na nástupišti 3, koľaj 1. Kľudne, celá naradostená si sadám do vlaku, s otvorenou knižkou v rukách a vraciam sa k Soamesovi a Irene.
15:08 Už by sme sa mali pohnúť. Ale......čo je ten malý vláčik na vedľajšej koľaji???
Skoro ma kleplo. Úplne zmorená udalosťami opúšťam nesprávny vlak a vraciam sa späť.
Ďalšie dve hodiny. Oplatí sa čakať? Stráviť príjemné slnečné popoludnie na domácej železničnej stanici? Vravím nie. Zajtrajšku áno.