Naťa

25.8.2008, SPRINT DISTANCE, Ostróda

Pochopiteľne začnem prvým a aj najúspešnejším pretekom. Majstrovstvá sme odštartovali veľmi dobre, hneď dvoma medailami, mojim bronzom v juniorkách a Haniným titulom v ženách.
Štart, výmena mapy a cieľ šprintu bol na atletickom štadióne (spomenula som si na Adamove prianie pobicyklovať sa po tartane, mne sa to podarilo. Preteky vo všetkých kategóriách boli dvojkolové, približne po polovici trate sme sa vracali späť na štadión a vymieňali sme mapy. (Znie to dosť hlúpo, no nebolo jednoduché sa s odkrveným mozgom trafiť do správneho koridoru.) Na začiatku prvého okruhu som bola teda dosť vyklepaná, bála som sa, aby som to neprepálila niekde do paže, napríklad na takej päťke som kukla do mapy, ale akosi som tomu nechápala a tak som pokračovala nejak na pocit a potom som sa chytla. Dosť som sa bála tej časti v parku, bolo tam veľa kontrol a vletieť z prehľadného sídliska do lesa je predsa poriadna zmena. Okrem takých zaváhaní, že som si postále chvíľu na kontrole, aby som podrobne prečítala mapu a pochopila, čoho sa mám vlastne chytať, som chyby nerobila. Na deviatku som to narvala a dokonca som tu, na takom čisto bikovom postupe, mala najlepší medzičas. Počula som Maju hlásiť a aj som vedela, že idem dobre, snažila som sa čo najväčšmi upokojiť pred nájazdom do rozhodujúcej druhej časti trate, prejazd zhromaždiskom a pre mňa prakticky štart do nového preteku ma dokázal (hoci nie až tak, ako som očakávala) vyviezť z koncentrácie, čo sa prejavilo hneď na desiatej kontrole, keď som prešvihla odbočku a musela som sa otáčať. Vedela som, že nasledujúci dlhší postup do parku nesmiem pokaziť, tu som si fakt radšej dlhšie postála, prišla mi ako posledná problematická kontrola, záver trate bol iba o tom neprepočítať sa v domoch a správne trafiť ešte jednu parkovú kontrolu. Táto sa mi podarila bez chyby, sídlisko bolo tiež v pohode, len ako chrobák truhlík som sa pri postupe na 47 vydala po chodníku a stretla som strmé schody (nemala som odvahu ich schádzať na biku, rozbiť sa v podarenom závode som sa nechcela) a musela som niesť. Na nasledujúcej kontrole som sa pri odbočke musela vyhýbať mamičke s dieťaťom, aby som to nenapárala do kriačku. No a na poslednej ťažkej kontrole prišla moja fatálna chyba, už úvod sa mi nepodaril ako som chcela, pôvodný zámer bol sekať to rovno za budovu, lenže nerozmýšľam a valim si to ďalej. A hoci na správnej križovatke, no volím nesprávny chodník a stojím, aha päťdesiatka, to je moja prvá, tu nie som dobre šup ho lesom k lampiónu. Zmiatla ma tu asi aj pretekárka predo mnou, ktorá zvolila túto odbočku a ja hlúpa sa ťahám a ešte k tomu zle. Na tejto kontrole som už bola za vodou, postretli ma iba schody, no nič závažné sa nestalo a CIEĽ. Výsledky im nikde neviseli, tak som iba z účtenky vedela, že som tretia, no nevedela som, čo baby štartujúce za mnou, tak som v neistote čakala a zdalo sa mi, že počujem ako ma niekto ešte predbehol... ale nie.
Ani mi to neprišlo také neuveriteľné, jéj, veď keď ja som to dokázala zajazdiť - zašla som asi doteraz svoj najčistejší pretek, niečo na tom bude, pomaly ďalej zájdeš.
Počkali sme na otvárací ceremoniál, na vyhlásko a bol to teda super pocit tam stáť, pozerať sa na svoju vlajku a kývať Slovákom... Chcem ešte! Hanke hrali slovenskú hymnu, ale najväčšmi sa na žrdi páčilo slovesnkej vlajke.
Nálada v tíme po úvodných pretekoch bola výborná, veď predsa


26.8.2008 MIDDLE DISTANCE, Stare Jablonki
Tento článoček by mal mať skorej nadpis "Ranné nevoľnosti", to by bolo veľavravnejšie ako "preteky". Ráno asi okolo piatej som sa zobudila a išla som navštíviť sociálne zariadenie, keď som sa vrátila do postele, nedalo sa mi zaspať, točila sa mi hlava a bolo mi na zvracanie. Pokúšala som sa to prespať, no nepodarilo sa, vybrala som sa na prechádzku, že to mi pomôže, no nepomohlo. Po niekoľkých pokusoch sa mi podarilo hodiť šabľu, nevoľnosti prešli, no až do štartu som nemala odvahu čokoľvek požiť, ani sa len napiť. Za takýchto podmienok bolo pre mňa dosť ťažké sústrediť sa na svoju najmenej obľúbenú disciplínu, zvlášť pod tlakom očakávaní zo včerajšieho výsledku. Snaha bola, no hnaď na tretiu kontrolu som urobila chybu, jaksi som sa nezžila s mapou a ani som sa necítila dobre. Vypila som síce fľašku ionťáku, no aj napriek tomu som v závere (bol to dosť dlhý middle) mala úplne nevládne nohy, kondične ani mapovo mi to vôbec nešlo. Presne takéto nevoľnosti postihli v ráno po príchode aj Ivu, jej sa to nanešťastie držalo dlhšie ako mňa, po troch dňoch drastickej diéty nebolo ani v jej silách zajazdiť to, na čo by za normálnych podmienok mohla siahnuť.

27.8.2008 LONG QUALIFICATION, Stare Jablonki
Ženy a juniorky museli kvalifikáciu iba povinne absolvovať, do finále postupovali všetky, stačilo dokončiť preteky v limite a nedisknúť. Mojim zámerom bolo iba prejsť trať, pred štartom som sa cítila úplne fatálne, opäť som nič nejedla ani nepila, bola som bez nálady, ono mi bolo ťažko pomôcť keď som pri každom šliapnutí mala nutkanie vyvrátiť to nič v mojom žalúdku. Na Ivu sa naďalej lepila smola, podarilo sa jej stratiť čip, Stanka si poplietla kódy a orazila vedľajšiu kontrolu.
Popoludní po preteoch na mňa došla kríza, navštívila som naše grcacie miestečko za chatkou a hodnú dobu som strávila v intímnom objatí s pňom nárekov. Po tomto prečistení žalúdku sa moja situácia zlepšila.

Pred voľným dňom vládla v tíme príjemná uvoľnená atmosféra.

29.8.2008 LONG FINAL, Stare Jablonki
Na moju obľúbenú dlhú som sa (keď mi už nič iné nezostávalo) kvalitne vyburcovala, fakt som sa tešila, hoci som vedela, že po kondičnej stránke to nemôže byť optimálny výkon, nič svetoborné, by ani to, na čo som mala natrénované. Za dažďa a piesku to bol morál, presne pre také nezlomné povahy, no nevyhla som sa chybám a dokázala som ísť iba jednou štandardnou rýchlosťou, ani viac ani nemej, mala som zo seba také pocity ako keď behám, že mám jednu rýchlosť, on alebo off. Na klasike sa vytrápila Hanka J., ktorú prepadli žalúdočne nevoľnosti počas voľného dňa, bolo jej zle, bola slabá, pršalo, bola zima a pretekalo sa v piesku. To bol fakt boj o prežitie.
Tak vo všeobecnosti bola klasika hlavne o kondičke, skutočne škoda, že Stanke nevyšla kvalifikácia.

30.10.2008 RELAY, Stare Jablonki
Na štafety som sa tiež tešila. Dostala som dôveru na svoj najobľúbenejší prvý úsek. Túto disciplínu mám asi najradšej zo všetkých, naháňať sa, hrať sa a miesť súperky... proste orientačná zábava ako má byť. No zase mi to nevyšlo. Zdalo sa mi, že kondične to už ako tak ide, no hneď na jednotku som urobila chybu a ušiel mi celý balík, zasekla som sa na jednej kontrole, ktorú som nevedela ani prečítať z mapy a tak všelijak až do cieľa. Hambím sa, fakt strašne, došla som ako posledná, ako taký úplný lúzer, mala som zase pocit, že tu ja vlastne robím, ja na to nemám... A slečny Daniela a Iva to za mňa museli vytiahnuť. Zo siedmych štafiet sme skončili na pódiovom šiestom mieste, pozitívum sa dalo vidieť hádam len v tom, že sme dali druhé české trio. Pochlapili sa naše eliťáčky, ktoré si vybojovali umiestnenie v šestici najlepších.

30. - 31-8.2008 BANQUET, Stare Jablonki
Ako prvú vec spomeniem, že dospelí a juniori mali banket na odlišných miestach, dospelí hneď po vyhlasku v open air areáli hotela Adler a my juniori a juniorky na lúke v kempe Stanica Wodna. Klobása za 30 EUR, diskotéka pri ohnisku... v tomto smere sa Poliaci v porovnaní spred dvoch rokov nezlepšili (ale musím pochváliť, v organizácii pretekov teda áno). Ani len nealko sme nemali zadarmo! No, myslím, že zábavu sme si aj tak urobili dobrú, veď mala som čo oslavovať... (posledné juniorské, rozumej)
Cesta domov nasledujúci deň bola veľmi náročná a dlhá, no zdraví sme dorazili domov.
A nejaké zhodnotenie? Odchádzala som sklamaná. Ohromne som sa tešila na klasiku, snažila som sa smerovať aj svoju kondičnú prípravu na dlhší pretek a nič z toho. Majstrovstvá, keď som skutočne mohla naplno bojovať, pre mňa trvali deň a našťastie sa ho podarilo využiť, v "pravých" orientačných pretekoch v lese som nedosiahla absolútne nič. V lese som, asi aj vďaka našej izbovej chorobe, nepodávala sni svoje priemerné výsledky. No mám aspoň jeden svetový úspech, ktorý mi už nikto nezoberie. (Hodnotu tej kovovej placky si začínam uvedomovať až teraz, s odstupom času, aj preto píšem až teraz, odhliadnuc od toho, že sa mi nechcelo.)