Naťa

Ústí je mesto obklopené vrchmi Českého stredohoria dusiace sa emisiami chemičiek a ešte prednedávnom zmietané predvolebnou kampaňou dvoch hlavných rivalov na českej politickej scéne - víťazmi ČSSD a modrými ODS. Smrdí tu. To je fakt.
Na bike sa dá vybrať všetkými smermi, mesto je na hranici štyroch turistických máp, do strašne strmých a nekonečných kopcov, alebo na rovinku popri Labe. Bola som sa pozrieť napríklad na Mariánskej skale,
vydriapala som sa Erbenovu vyhlídku (ináč mala som dosť problém vôbec doblúdiť, turistické značky sa dajú dosť ľahko prehliadnuť. Pri kostolíku Větruše som sa išla stratiť do zrcadlového labyrintu. (Koľko Natí vidíš?) Popri Labe som prišla k vodopádu Vrkoč a cestou naspäť som sa stavila na hrade Střekov, ale vyberali tam vstupné a ani som nemala chuť a silu sa tam na dlhšie staviť. To som sa vydala na juh. Na západ som doblúdila do dedinky Krupka na hrad Rosenburg (nestál teda za veľa, na každom vyššom kopci v regióne majú nejakú zrúcaninu, ale často to je len kopa šutrov)
Na východe som na kukla na hrad Blansko (tento sa teda dosť páčil) Bol odtiaľ úžasný výhľad na okolité kopce a môže vidieť, že kde len dovidieť, roviny alebo role nieto. Popri Labe som sa aj s bikom prebrodila cez Prudký potok (a neodnieslo ma do Nemecka :-))
Nemohla som opomenúť ani neďaleký národný park Českosaské Švýcarsko, bola som sa pozrieť na známu Pravčickú bránu, ale žiaľ nedostala som sa na ňu hore, lebo som jaksi nevedela o otváracích hodinách, tak tu mám aspoň Malú pravčickú bránu.
Bola som na bicyklovom výlete v Oparne sa pozrieť na miestne mtb preteky, v Činoherním studiu na literárno - hudobnom večeri KAFKA GOES EISNER, na ktorom sa podieľal jeden z mojich obľúbených autorov Jaroslav Rudiš (sedel tam s nami ostatnými v bare) a na hre Alois Nebel.
Jeden večer som si urobila výlet do Teplic na koncert Horkýže Slíže. Bolo to úplne peckové, až na to, že celý program začal asi o hoďku neskôr a tým pádom som nestihla posledný večerný vlak späť do Ústí. A vlastne ani prvý ranný, chodila som z šenku do šenku a nadväzovala kontakty ) Na kolej som sa dogúľala (teda, lepšie povedané, do postele,) o pol siedmej (joj a jak sa mi nechcelo šlapať zo stanice hore kopcom), o deviatej som vstávala na bikový výlet. Šli sme z Děčína cez všetky možné vyhliadky na západnej strane Labe na sever do Nemecka, na vyhliadku Grosser Zschirnstein a podľa pôvodných plánov sme sa mali trieskať aj cez tento kopec na horizonte. Zo skaly sme zišli opäť k rieke do Bad Schandau na most a do Saského Švýcarska. Cyklostezkami národného parku sme prekročili hranice a po bezvodovej kríze na päťdesiatom kilometri do dedinky Jetřichovice, kde sme sa stavili v obchde. Odtiaľto už do Děčína, na osemdesiatom treťom kilometri ma definitívne zlomila konečná kríza, už som ju nerozchodila, ešte som sa aj vyvalila jak také neohrabané vrece, keď sa mi už zahmlievalo pred očami (nie na brýlach). Konečný sumár bol 94 km za 350 min, nasledujúci deň žiaden pohyb, spánok a veľa veľa jedla.