Petina bloguje..

Chodíte niekedy do archívu?? Myslím teraz môj archív na blogu.

Že nie?? Ani ja. Pošty idú jedna za druhou, novú si prečítate a každá ďalšia posunie tú predošlú tak povediac do zabudnutia.
A tak mi minule napadlo, to som mala takú slabú chvílku, že som bola nejaká taká moc happy a chcelo sa mi skákať, kričať, tak prihlúplo sa usmievať a písať ódy na to, že svet je super a láska je super a všetko je super..

No a potom som zablúdila do svojho archívu a začala si čítať staré posty. Také tie, že som happy a chce sa mi prihlúplo sa bez dôvodu usmievať na celý svet. A potom tie, čo nasleduje potom, keď najprv som tak strašne happy a potom padnem na hubu obvykle...

A vtedy mi tak napadlo.. Je človek naozaj nepoučiteľný?? Koľkokrát ste schopný urobiť tú istú chybu, kým vám dôjde, že to bola naozaj chyba?? Je to naivné dávať ľuďom, vzťahom, situáciám druhú šancu??

Je to celkom zvláštny pocit si prečítať o svojom vlastnom živote s odstupom mesiacov. Písali ste to vy, ale ako by sa vás to ani vôbec netýkalo. A tak, ako je to napísané, tak sa to aj naozaj stalo. A cítili ste to tak. Nikto vás neklame, lebo by ste vtedy klamali sami seba.

Bola by na mieste otázka, ktorú som veľa krát dostala a už ani neviem, čo som na ňu odpovedala.. Čo vlastne človek čaká od toho, že sa dvaja ľudia k sebe po rozchode vrátia??

A čo vám odpoviem teraz, s odstupom času, s časom opäť stráveným s tým istým človekom?? Ja stále neviem, čo od toho človek čaká

Ale som za druhé šance. A zdá sa mi, že minimálne tie druhé šance by sa mali dať vždy. Ľudia robia chyby. Niekedy väčšie, inokedy menšie kraviny, ale pokiaľ nejde o nejaké zásadné..

Toto bola len taká malá retrospektíva. Moja. A tie naše si my dvaja povieme medzi štyrmi očami.

Blog je občas dobrá náhrada pamäte. Kto už by vám lepšie pripomenul vaše vlastné pocity, keď nie vy sami tak, ako ste si ich napísali

P.S. Jag älskar dig. Veď vieš.